vesmírnej epizóde so slnkom nepridal svoje postscriptum. Pozoroval som ľudí pozorujúcich slnko. Sedel som pod slnečníkmi v kaviarničke, ktorú moja generácia nazvala U fašistov, keď sa to začalo. Obloha dostala schizofrenický indigový nádych. Ľudia vyzbrojení zváračskými okuliarmi, pásmi filmov a inými pomôckami dvíhali hlavy hore. Konečne sme teda zdvihli hlavy od svojich pozemských problémov a s údivom sme zistili, že sme nepatrnou čiastočkou obrovského vesmírneho súkolia. Na začiatok bolo toto poučenie povzbudzujúce. Druhýkrát ma ľudstvo potešilo, keď si požičiavalo pozeracie pomôcky. Neznámi zastavovali neznámych a prosili ich, či by sa nemohli pozrieť cez ich súkromné okuliare na spoločné slnko. Nevidel som, že by niekto odmietol túto žiadosť. Akoby sa ľudia na ten okamih prestali deliť (nebudem vymenúvať, na čo všetko sa dá na Slovensku deliť!) a všetci si aspoň na tú chvíľu uvedomili, že sme pozemšťania, obyvatelia tejto planéty a môžeme na pár chvíľ pristihnúť naše ohnivé božstvo in flagranti. Tretí pohľad bol najlepší: smiešny a dojímavý zároveň. Pred budovami inštitúcií, ktoré sa zdajú neotrasiteľné, stáli úradníci, ktorí sa vyhrnuli von, a všetci mali zdvihnuté hlavy. Pred budovou najvyššieho súdu, pred bankami aj u nás, pred daňovým úradom. Najprv som si myslel, že je zasa nejaký termín nejakých povinných odvodov, potom mi blyslo hlavou, že je to štrajk daňovníkov, ktorí už nemajú z čoho platiť dane, a potom sa mi rozjasnilo: Zatmenie! Suverénni, dôležití, nadľudskí daňováci stáli bezbranne vonku a pozerali do neba. Ďakujem vám, koalícia Slnka a Mesiaca, že ste nám poskytli tento príklad. Verím, že viacerým z nás pri tomto zatmení v hlavách – svitlo.