Dehydratované polievky, silné bujóny, zemiaková kaša v prášku - v dnešných dňoch tieto pokrmy pomáhajú uponáhľaným gazdinkám vyriešiť otázku, čo pripraviť na stôl. Tieto polievky, bujóny a rôzne pyré však uľahčujú varenie už vyše 100 rokov. Aj keď sa to môže zdať prekvapujúce, na princíp dehydratovania jedál prišli v minulom storočí. Konkrétne veľkomlynár Julius Michael Johannes Maggi zo švajčiarskeho Kemptalu. Maggiho, ktorý ako 23-ročný prevzal rodinný, už vtedy prosperujúci podnik a mlyny s dobrou povesťou, jedného dňa navštívil priateľ, inšpektor a poradca Švajčiarskej verejnoprospešnej spoločnosti. Jej členovia boli veľmi znepokojení. Obyvateľstvo vidieka vo veľkom počte odchádzalo do miest a výrazne menilo stravovacie návyky. Z bývalých roľníkov sa stávali robotníci a stravovali sa zle. Spoločnosť teda požiadala Juliusa Maggiho, aby sa spojil s chemikmi a fyziológmi a vypracoval potraviny, ktoré by sa dali rýchle pripraviť, boli by ľahko stráviteľné a zároveň by si zachovali aj nutričné hodnoty. Vypracovanie techniky, ako vyrábať potraviny podľa požiadaviek spoločnosti, trvalo tri roky. V roku 1885 sa začala v Kemptale výroba „zeleninovej múky“, po nej výroba celej série dehydratovaných polievok na okamžitú prípravu a konzumáciu. Samozrejme, gazdinky zvyknuté stáť hodiny pri sporáku sa na novinky pozerali s nedôverou, „automatické“ jedlá však našli aj priaznivý ohlas - práve v skupine konzumentov, pre ktorých boli pripravené - medzi robotníkmi. O krátky čas prišiel Julius Maggi na trh s novým výrobkom, ktorý si okamžite získal obľubu - arómou Maggi. Len čo si Maggi upevnil postavenie vo Švajčiarsku, rozhodol sa vstúpiť do Francúzska. V roku 1901 si zmenil meno na Jules Maggi a usadil sa v Paríži. V roku 1908 prišiel s ďalším slávnym vynálezom - bujónom Kub.

(TASR)