Kniha Příteli, který mi nezachránil život od francúzskeho spisovateľa Hervé Guiberta, ktorá vyšla aj v českom preklade vo vydavateľstve Tichá Byzanc, vyvolala v roku 1991 vo Francúzsku veľkú pozornosť čitateľov a kritiky. Pred niekoľkými dňami vyšlo druhé vydanie knihy nádejného autora a súčasne beznádejne chorého muža. Příteli, který mi nezachránil život je autobiografický záznam postupu smrteľnej choroby, ktorou je AIDS. Hervé Guibert je autorom asi dvadsiatich titulov, z nich tri - okrem tejto knihy - vznikli v priebehu posledných štyroch rokov jeho života, keď už vedel o svojej diagnóze. Život ukončil ako tridsaťšesťročný dobrovoľne v decembri 1991. Okrem písania sa živil ako novinár a fotograf. Ku koncu života prijal ponuku francúzskej televízie na sfilmovanie príbehu svojej choroby. Rozruch a diskusie o tom, či je vhodné takýto film uviesť v televíznom vysielaní, nemali konca, a do programu TF 1 sa dostal až po spisovateľovej smrti. V recenzovanej knihe pôsobil škandálne predovšetkým opis posledných mesiacov života Guibertovho veľmi blízkeho priateľa, slávneho filozofa Michaela Foucaulta. V próze sa síce Foucault volá Muzil, ale aj tak sa vo Francúzsku rozprúdili diskusie, či mal Guibert odhaliť veci, ktoré sa filozof snažil udržať v tajnosti, či mal predložiť rozhovory, o ktorých sa Foucault domnieval, že zostanú iba intímnou spoveďou, tajomstvom medzi priateľmi, a či mal právo opísať fyzické a psychické slabosti umierajúceho velikána. Kritici sa o týchto otázkach dlho dohadovali na stránkach popredných francúzskych denníkov, až sa na knihu zabudlo. Jej druhé vydanie túto diskusiu spustilo opäť. Iba v trošku miernejšej forme. „AIDS nám vydáva neodvolateľné potvrdenie o našom konci… obnažuje tak úplne naše vedomie o vlastnom živote a zbavuje nás sladkej nevedomosti,“ napísal Guibert. Diagnóza AIDS so sebou okrem chorého strháva lavínu ľudských osudov, prepojených najintímnejšími vzťahmi. Guiberta trápi zodpovednosť voči okoliu; dojemný je opis neľútostného trojuholníka, ktorý ich spája s jeho milencom Julesom a jeho ženou a deťmi. Aj Jules je séropozitívny, o jeho žene a deťoch sa to čitateľ nedozvie určite, ale opis horúčkovitých stavov a hospitalizácie Julesovho syna to nevylučuje. Spôsob, akým sa Guibert s touto situáciou a vedomím neodvratného konca vyrovnáva, ako bez sebautešovania opisuje vlastný strach, chvíle revolty, fyzického aj psychického vzoprenia a následnej depresie, nenecháva nikoho na pochybách, že si za všetkým, čo žil, pevne stojí. Ako píše Václav Jamek v doslove k českému vydaniu knihy: „AIDS je choroba pre naše vedomie zvlášť neznesiteľná, pretože ohrozuje život priamo v jeho zdroji, primiešava zárodky smrti k zárodkom života, bez toho, aby sme v nej našli výraz Božieho nesúhlasu s ľudskou sexualitou, ktorá sa predsa vo svojej skutočnosti vôbec nezmenila, iba už pred ňou už toľko nezatvárame oči.“ Opis sexuálnych scén a lekárskych zákrokov prelína autor esejovitými pasážami, v ktorých nachádza protiváhu k realite blížiaceho sa konca. Skutočnosť, že autor aj čitateľ od začiatku vedia, ako sa rozohraná partia skončí, dala možnosť, aby vznikol text, ktorý nie je „vedený“, ale ktorý sa stále točí v špirále, a kopíruje tak ľudské myslenie. „Na mojej knihe mi záleží viac, ako na mojom živote.“ S týmto odhodlaním sa Guibert na začiatku rozhodol prekonávať nepriazeň osudu. Rovnaká rozhodnosť ho nakoniec priviedla k samovražde. Radšej než utrpenie a invaliditu zvolil smrť. Táto kniha - ako píše Jamek - nám pomáha nielen znášať, ale aj lepšie nahliadnuť do toho, čo nemôžeme pochopiť. ANIA VILLIONOVÁ

(Autorka je výtvarná teoretička a publicistka, žije v Paríži)