Ak je august, musíme byť v Edinburghu. Neinvenčné, ale v zásade pravdivé. Festivalománia, ktorá nemá azda obdobu nikde na svete. Aj nové, štýlovo zariadené festivalové centrum s predajňou lístkov, suvenírov a kaviarňou sa volá príznačne The Hub a myslí sa prinajmenšom „of the world“. Edinburgh sa skutočne cíti kultúrnym pupkom sveta, prinajmenšom počas dlhých augustových dní. Okrem prestížneho festivalu divadla, opery, hudby a tanca - Edinburgh International Festival s viac ako päťdesiatročnou tradíciou, a jeho mladšieho brata Fringe Festival si tu koncom leta môžete vyberať medzi turistami obľúbenou prehliadkou armádnych hudieb Tatto, Edinburským medzinárodným džezovým a bluesovým festivalom, Edinburským filmovým či knižným festivalom. Prečo sa všetky tieto podujatia konajú súbežne v druhej polovici augusta? Aby umeniachtivého diváka vopred odradili nezvládnuteľnosťou ich ponuky? Najlepšiu odpoveď by vám iste dali hoteliéri, majitelia reštaurácií a agenti cestovných kancelárií, ktorí v tomto čase môžu zvyšovať ceny takmer neobmedzene. Britské denníky v posledných týždňoch publikovali okrem varovaní, adresovaným nadšencom zatmenia slnka, aj návody na to, ako v týchto dňoch v Edinburghu v zdraví prežiť. Aj „inšpirácie, sily, radosti, ducha a energie“ - ako sľubujú heslá tohtoročného festivalu - môžu byť na jedného človeka priveľa, a tak vraj netreba zabúdať priebežne jesť, systémovo odmietať vnucované letáčiky, podporovať svoju kondičku svižným prebiehaním z jedného divadla do druhého po strmých uliciach mesta a hlavne počúvať klebety v puboch a kaviarňach, kde sa čo dobrého hrá. Iba tak vraj možno zvládnuť nápor 14 562 umelcov, 15 699 predstavení, 1345 produkcií (Ben Nevis má úbohých 1343 metrov!) a 607 súborov, a to sme stále len na „okraji“ diania, teda pri Fringe Festival. Ak si niekto zo začínajúcich umelcov myslí, že sa v tejto masovej produkcii zážitkov presadí, nemá zmysel mu to vyhovárať, nakoniec, za sálu už zaplatil. Fringe festival sa začal 8. augusta veľkým gala programom, zo všetkých propagačných materiálov festivalu na nás síce ústretovo mávajú symbolické ruky, prehľad programov silne pripomínajúci telefónny zoznam však odradí i skalných milovníkov divadla. Vyhľadať sa však tu dá všetko: od stand-up zabávačov, ktorých insiderským vtipom rozumejú len domorodci, cez pouličné divadlo, kúzelníkov, cirkus. Potenciálny divák sa chytá každej slamky, známeho mena, prijateľného slovka v recenzii. Podľa anotácií je prinajmenšom 55 produkcií „absolútne fantastických“, 37 „úplne jedinečných“. Rozumejme, každý súbor si svoje programové texty píše sám. Drvivá väčšina súborov prezentovaných na Fringe pochádza z Británie, s päťdesiatkou súborov je zastúpená Severná a Južná Amerika. Celá východná Európa sa musí uspokojiť so šiestimi zástupcami. Prekvapujúce je však to, že ani štáty Európskej únie nemajú na festivale výraznejšie zastúpenie. Fringe má síce ambíciu podporovať nové texty, autorom miléniového ročníka však s prehľadom zostáva Shakespeare s najpopulárnejšími titulmi Macbeth, Sen noci svätojánskej, Romeo a Júlia. Vraždy a láska na konci tisícročia? Divadelná Nitra s dvoma Macbethmi a jedným snom je teda celkom „in“. Kto nestihne skrátenú verziu škótskeho thrilleru z produkcie Volcano Theatre priamo v Edinburghu, môže počkať do septembra a prísť sa pozrieť na zemetrasenie režiséra Nigela Charnoka do Nitry. The Independent odporúča toto predstavenie spolu s Antoniom a Kleopatrou z produkcie londýnskeho Globe ako dve najkontroverznejšie shakespearovské produkcie tohto roku.
Vráťme sa však do Edinburghu. Cena fringových lístkov síce poväčšine neprekračuje priemernú hodinovú mzdu, aj tak vraj treba rátať, že na festivale minieme viac, ako sme chceli. Pre tých, čo chcú niečo vidieť a nič neplatiť, sa v nedeľu 15. augusta rozprestrú v Kráľovskom parku povestné biele stany spolu s fériou plenérových prezentácií.
V ten istý deň sa začína aj oficiálny (kamenný, skutočný, ako chcete) Edinburský festival. Jeho riaditeľ Brian McMasters na rozdiel od samovlády Fringu nič nenecháva na náhodu. Festival sa do tej miery sústreďuje na osvedčené hodnoty, až to vyvoláva nechuť u festivalov s tvorivejšou dramaturgiou, akým je povedzme i londýnsky LIFT. Organizátori však istotne poznajú svojho diváka. Popri Pittsburgskom symfonickom orchestri, Viedenskej filharmónii či Holandskom národnom balete s Williamom Forsythom si môže festival dovoliť okoreniť aj trochou novej generácie tvorcov. Takými sú napríklad choreografky Meg Stuart a Ann Hamilton s produkciou prezentovanou aj na Wiener Festwochen nazvanou Appetite či nemecký enfant terrible Thomas Ostermeier, ktorý sa Edinburghu predstaví s naštudovaním provokatívnej hry 24-ročného Maria von Mayenburga Feuergesicht. Výchoeurópske divadlo je zastúpené Starym teatrom z Krakova, ktorý sa prezentuje trojdielnou adaptáciou (spolu trvajúcou viac ako 11 hodín) románu Hermana Brocha Námesačníci v réžii Krystiana Lupu. Čo budeme viac hovoriť, treba to zažiť, prinajmenšom na www.edinburghfestival.co.uk.
ZUZANA ULIČIANSKA, Edinburgh
(Autorka je divadelná kritička)
