ého sveta jednoducho sklamali. Preto vyhlásili začiatok nového programu, okamžite nazvaného kolínskou iniciatívou, na zníženie ďalšieho dlhového zaťaženia tzv. vysoko zadlžených chudobných krajín (Highly Indebted Poor Countries HIPCs). A po druhé, požiadali MMF a Svetovú banku, aby prehodnotili rozvojové stratégie a aby sa viac zamerali na sociálne problémy, predovšetkým zdravotnú starostlivosť a vzdelanie.

Mnohí by, samozrejme, mohli obe výzvy považovať za trochu cynické.

Napokon, väčšine objektívnych pozorovateľov bolo už dávno celkom jasné, že bohaté krajiny nedisponujú žiadnou realistickou stratégiou pre znižovanie nahromadených dlhov chudobných krajín, každá taká kritika však bola umlčaná s tým, že je všetko v poriadku. Navyše, len ministri financií krajín G-7 hádam mohli veriť tomu, že MMF a Svetová banka vykonávajú v najchudobnejších krajinách sveta dobrú prácu. Pravdu povediac, ich výsledky sú často katastrofálne, alebo jednoduchšie irelevantné. Konkrétne MMF nemá žiadnu stratégiu pre dlhodobý rozvoj, a to i napriek tomu, že Spojené štáty prisúdili MMF vedúcu úlohu v procese hospodárskeho rozvoja v desiatkach chudobných krajín.

Ďalším dôvodom prípadného cynizmu môže byť i to, že sa krajiny G-7 neodhodlali k činom zo svojej vlastnej iniciatívy, ale skôr v reakcii na rastúce volanie medzinárodného spoločenstva po nejakých akciách na záchranu najchudobnejších krajín sveta. Zásluhy za vznik kolínskej iniciatívy tak idú predovšetkým na vrub celosvetového rozšíreného hnutia, známeho ako Jubilee 2000, hnutie, ktorého korene ležia v biblickom koncepte milostivého leta, v ktorom by mali byť všetky nesplatené dlhy zabudnuté, aby bol dlžníkom umožnený štart do nového života. Hnutie Jubilee 2000 má svojich stúpencov vo všetkých kútoch sveta. Patrí medzi nich pápež Ján Pavol II. i rockové hviezdy, ako je napríklad Bono z írskej skupiny U2, alebo nevládne organizácie reprezentujúce rôzne náboženské spoločenstvá a profesie.

Pri vážnom hodnotení novej kolínskej iniciatívy by sme sa však mali nad cynizmus povzniesť, hlavne ak chceme dotlačiť krajiny skupiny G-7 k tomu, aby urobili všetko pre to, aby bola táto iniciatíva úspešná. Detaily iniciatívy, ktoré boli zverejnené v Kolíne, boli totiž veľkým sklamaním. Tieto detaily sa však ešte stále môžu pod tlakom medzinárodnej verejnosti zmeniť. Napokon, dôležité je, že iniciatíva ukazuje správnym smerom.

Motivácia pre urýchlenú akciu v mene záchrany najchudobnejších krajín je celkom jasná. Spolu 42 krajín, pre ktoré je iniciatíva pre HIPC pripravená, predstavuje populáciu okolo 700 miliónov ľudí. Zhruba tri štvrtiny z nich žije v Afrike. Priemerná doba života všetkých obyvateľov HIPC dosahuje okolo 50 rokov, v porovnaní so 78 rokmi v bohatých krajinách. Okolo jednej tretiny detí je podvyživených, a teda bude po celý zvyšok života trpieť rôznymi fyzickými i duševnými poruchami. Mnoho z nich nikdy nedokončí ani základnú školu a nebude tak schopné hrať skutočne aktívnu úlohu v modernej spoločnosti. Choroby sa vymykajú kontrole, vrátane epidémie AIDS, na ktorú len za minulý rok zahynulo v Afrike okolo dvoch miliónov ľudí, a malárie, ktorá si vybrala viac ako milión životov.

Úspešná kolínska iniciatíva by mala byť vystavaná na nasledujúcich základoch. Po prvé, dlhy krajín, ktoré trpia extrémnou chudobou alebo chorobami, by mali byť okamžite a celkom zabudnuté. Asi v 25 krajinách zo zmienených 42 krajín HIPC bude pravdepodobne nutné kompletné zrušenie všetkých dlhov. Po druhé, rozvojový program Organizácie spojených národov (United Nations Development Program UNDP) a hádam radšej Svetová banka, než Medzinárodný menový fond, by sa mali ujať vedúcej úlohy pri pomáhaní týmto krajinám. Ako UNDP, tak i Svetová banka, by mohli pomôcť zabezpečiť to, že odpustenie dlhov otvorí cestu k novým a ambicióznym programom na zlepšenie sociálnych podmienok so zameraním na zdravotnú starostlivosť a vzdelávanie.

UNDP by mal zladiť svoju každoročnú správu o rozvoji ľudstva s konkrétnymi direktívami sociálnej akcie, čím by pomohol zabezpečiť, že každá zbedačená krajina získa adekvátne zdroje, aby mohla realizovať účinné programy na vakcináciu detí, prevenciu AIDS, zabezpečenie potravy pre hladujúce deti, zlepšenie dostupnosti čistej vody a lekársku starostlivosť o matku a dieťa. UNDP by sa rovnako mal ujať úlohy koordinátora všetkých špecializovaných agend Organizácie spojených národov, ktoré sa angažujú v boji proti svetovej chudobe, a tým zabezpečiť, že kľúčové organizácie, ako Detský fond Organizácie spojených národov (United Nations Children`s Fund - UNICEF) a Svetová zdravotnícka organizácia (World Health Organization - WHO), budú mať prístup k finančným zdrojom, aby mohli splniť svoje poslanie.

Informácie z Kolínskeho summitu do značnej miery tieto ciele zatiaľ nespĺňajú. Návrhy na zmiernenie dlhov sú stále príliš malé. Úloha MMF zostáva stále príliš veľká. Ciele verejného zdravotníctva sa stále ešte zameriavajú medzi položky na konci zoznamu priorít. Mali by sme však veriť v nádej a ďalej tlačiť na medzinárodné organizácie a bohaté krajiny. Hlavne teraz, keď medzinárodné akcie nasmerovali G-7 novým a nádejným smerom. Je totiž zrejmé, že pri pokračujúcom celosvetovom hnutí za globálnu spravodlivosť a hospodársky rozvoj bude možné dosiahnuť ešte mnoho ďalších ambicióznych programov pre najchudobnejšie krajiny tohto sveta.

JEFFREY SACHS

(Autor je riaditeľom Harvardského inštitútu pre medzinárodný rozvoj a profesorom medzinárodného obchodu na Harvardskej univerzite)