na prázdniny schválila už druhý zákon o zavádzaní kratšieho týždňa, ktorý príde do parlamentu začiatkom októbra. Prvý zákon vlani rozhodol, že kratší týždeň za rovnaký plat zavedú vo všetkých podnikoch, ktoré majú nad 20 zamestnancov od 1. januára 2000. Tieto zámery vyvolávajú dlhodobú a ostrú kritiku zväzu zamestnávateľov, obávajúcich sa o svoju konkurencieschopnosť, pravicových politikov i prezidenta Jacqua Chiraca, ktorý označil celú operáciu za anachronickú a voluntaristickú. Kratší týždeň je jedným z predvolebných sľubov, ktoré premiér Lionel Jospin dôrazne presadzuje. Ostatné ekonomické sľuby od nástupu do funkcie v júni 1997 týkajúce sa napríklad eura a spomalenia privatizácie celkom bez následkov opustil alebo prinajmenšom rozriedil. Jospin si je však vedomý i toho, že voliči ho budú hodnotiť predovšetkým podľa toho, ako sa mu podarí obmedziť nezamestnanosť, a 35 hodín bolo príliš konkrétnych na to, aby bolo možné na ne zabudnúť.
Navyše za Jospinovej vlády nezamestnanosť poklesla z 12,5 percenta na 11,4 percenta, čo vláda z najväčšej časti pripisuje práve kratšiemu týždňu a tvorbe dotovaných pracovných miest pre mládež. Podľa vlády bolo vlani vďaka zavedeniu 35-hodinového týždňa vytvorených alebo uchovaných 102 000 miest, čo zamestnávatelia i tlač spochybňujú ako kúzla so štatistikami. V každom prípade sú ďaleko od cieľa 700 000 miest, ktorý si pôvodne vytýčilo ministerstvo práce.
Dohody s odbormi o kratšom týždni dosiahla zatiaľ len asi polovica podnikov, a preto im nový zákon ustupuje a navrhuje de facto ročný odklad pôvodného limitu - 1. január 2000. To podľa očakávaní zase Jospinovi prinieslo kritiku zľava - rozhorčili sa odbory, ale i členovia vládnej koalície, komunisti a zelení. Francúzske snahy týmto spôsobom riešiť nezamestnanosť sú v ostatných západoeurópskych krajinách sledované skôr s nedôverou a považované za ďalšiu „francúzsku výnimku“. A to i napriek tomu, že vo väčšine z nich vládnu ako v Paríži sociálni demokrati, ktorí však robia politiku posúvajúcu sa stále viac zľava do stredu. Zákonom stanovený 39-hodinový pracovný čas vo Francúzsku pritom už teraz patrí k najkratším v západnej Európe - v Nemecku, Taliansku, Holandsku môže byť až 48 hodín, v Portugalsku 44, Španielsku 40 a v Dánsku a Británii zákonom dané obmedzenie nie je.
Kratší týždeň však na druhej strane nie je vzdušným zámkom socialistov, ktorý vznikol z ničoho nič. V roku 1996 schválila vtedajšia pravicová vláda úspešný Robienov zákon podporujúci skracovanie pracovného času. Ako však zdôrazňuje pravica a sám Gilles de Robien, išlo o iniciatívu na základe dobrovoľnosti. Prieskumy rovnako opakovane ukazujú, že väčšina verejnosti nie je proti. Podľa ankety ústavu CSA považuje 55 % opýtaných kratší týždeň za „významnú sociálnu vymoženosť“.
STANISLAV MUNDIL, ČTK, Paríž
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
