ch činov. Neskôr nasledovalo vypovedanie chlapca tureckého pôvodu z Nemecka. Toho istého „kriminálnika“ však možno opísať aj z úplne iného pohľadu. Mehmet bol dieťaťom s miernou rečovou chybou, na ktoré vždy kládli nesplniteľné požiadavky. Doma pravidelne dostával bitku. Snaha sociálnych pracovníkov, ktorých rodičia privolali na pomoc, zostáva bez výsledkov. Chlapca poslali do detského domova, odkiaľ utekal. Prípad Mehmet je síce mimoriadny, ale v žiadnom prípade nie ojedinelý. Za rok 1998 eviduje nemecký Spolkový kriminalistický úrad rekordný počet prípadov detskej a mládežníckej kriminality - viac než 152 000 podozrivých vo veku pod 14 rokov. Oproti roku 1993 to predstavuje nárast o 70 percent. Popri obyčajných krádežiach v obchodoch pribúdajú násilnosti. V 240 prípadoch vrážd a zabití prebieha vyšetrovanie podozrivých, ktorí sú mladší než 18 rokov.
Čo sa to deje s dnešnými deťmi? Podľa odborníkov veľká časť detskej kriminality súvisí s prepadom jednotlivých spoločenských vrstiev do chudoby rovnako ako so stúpajúcou mierou rozvodovosti či pribúdaním násilia v médiách. Okrem toho je dokázané, že veľká časť kriminálnej mládeže figuruje medzi páchateľmi trestných činov len prechodne - po puberte, ako dospelí opäť vedú normálny život.
Druhej skupine detí a mládeže - deťom, ktoré sú „iné“ už od najmladšieho veku, sa pri diskusiách o detskej kriminalite venuje oveľa menej pozornosti. Práve z tejto skupiny však neskôr často pochádzajú recidivisti, ktorých vyšetrovatelia poznajú ako starých známych.
Už na základnej škole sa tieto deti prejavujú chodením poza školu, krádežami, trápením zvierat či podpaľačstvom. Psychické poruchy sociálneho správania sa alebo agresívna forma hyperaktívneho syndrómu - tak nazývajú odborníci prípady z tejto skupiny.
Prvé symptómy sa pritom často objavujú už v prvom roku života - napríkad formou záchvatov plaču či kriku, ktoré presahujú obvyklú mieru. U dvojročných detí potom možno pozorovať záchvaty zúrivosti, niektoré hryzú, a v predškolskom veku - prevažne chlapci - reagujú agresívne už pri najmenších podnetoch.
Pre rodičov či vychovávateľov nie je jednoduché rozoznať, či je správanie dieťaťa naozaj prejavom poruchy (možno, že batoľaťu sa len prerezáva ďalší zúbok). Jednoduchá rada znie: ak sa správanie sa dieťaťa zdá nápadné, treba to konzultovať s odborníkom.
V pozadí psychických porúch, domnievajú sa vedci, stojí celý komplex príčin - v neposlednom rade aj biologické deficity, napríklad pri vývoji mozgu. Príčinou môže byť aj pravidelné fajčenie počas tehotenstva a svoju rolu hrajú aj gény - nie však vo forme nejakého „kriminálneho génu“, ale ako príčina napríklad zníženej schopnosti učiť sa. Rizikovým faktorom môžu byť aj organické poruchy - predčasný pôrod alebo komplikácie pri ňom.
Aj v prípade takto podmienených porúch správania však hrá dôležitú úlohu bezprostredné rodinné prostredie, v ktorom dieťa vyrastá v prvých rokoch života. Ak samotní rodičia majú psychické problémy, deti sú neželané, chýba im emocionálne teplo, ak sa rodičia sústavne hádajú alebo sa rozvedú, sú riziká psychických porúch detí mimoriadne veľké - hlavne ak sa pridajú aj materiálne problémy, napr. nedostatok peňazí v rodine.
Existujú však aj faktory, ktoré ohrozené potomstvo môžu ochrániť. Deti z veľmi zaťažených rodín napríklad vykazujú menej chorobných symptómov, ak majú citlivú matku. Práve jej úloha je podľa vedcov mimoriadne veľká - je totiž prvou osobou, ktorá dieťaťu poskytuje emocionálnu istotu, čo je základ zdravého sebavedomia.
(TASR podľa Süddeutsche Zeitung)
