Takí sme zblbnutí z televízie, reklamy a zo všetkého toho, čo sa deje okolo nás, že sme stále v strehu: odkiaľ čo priletí, čo sa zasa stane. Akčné filmy, akcie na doručiteľa, akcie na zľavy tovaru, všade samá akčnosť. Život okolo nás sa stáva jednou nikdy sa nekončiacou akčnou scénou.
Taký päťminútový monológ nejakej Shakespearovej postavy v dnešnej dobe nemá nárok. Musí sa poprekladať pesničkami, diskotékou, striptízom, strieľačkami, aby sme ho boli ochotní stráviť.
Milá moderátorka v jedných rozhlasových správach zúfalo vyhlásila: To je hrozné, táto uhorková sezóna, nič sa nedeje! Ak to pôjde takto ďalej, nebudeme mať čo vysielať.
Nanešťastie mali. Vždy niekto niekoho odkrágľuje, vždy sa vyskytne nejaká zrážka alebo prírodná pohroma.
Človek si občas pomyslí: Bodaj by sa nič nedialo! Bodaj by sme mali nudný, usporiadaný, zabehaný život. Bodaj by sme sa rozohnili iba na futbale.
Predvčerom som bol na futbale: Slovan hral s Anorthosisom Famagusta. Zápas skončil remízou, ale v skutočnosti sme ho prehrali. Keď odchádzali naši do šatní, pískali sme. Pískal som tiež - to bola moja reklamácia na mizerný výkon. Cyperčanom sme na otvorenej scéne zatlieskali. Naši nevedeli, nechceli, nemohli. Možno mal rozhodca vylúčiť ešte 2-3 súperových hráčov, pretože presila o jedného muža nám nepomohla.
A tak je to s nami všade. A nič sa nedeje. Tak teda neviem, čo je lepšie: keď sa nič nedeje alebo keď sa každú chvíľu niekde čosi zomelie!
