Zariadenie pre psychicky narušených v kosovskom Stimlje pôsobí paradoxne ako ostrov normálnosti. Po vstupe do nemocnice človek pochopí, že za sebou nechal šialený svet plný etnickej nenávisti, túžby po pomste a zabíjaní. Aj napriek tomu, že niektoré okná na chatrnej budove sú po náletoch NATO vytlčené a vojna zanechala svoje stopy aj na tvárach biedne odetých pacientov, je jasné, že mier v dušiach väčšiny z nich je takmer nenarušený. V nemocnici žije 305 pacientov. Šesťdesiat percent z nich sú Srbi. Niektorí, medzi nimi aj šesťročná Ivana, tu prežili takmer celý svoj život. Jej srbskí rodičia ju jedného pekného dňa jednoducho nechali predo dvermi nemocnice. Teraz hovorí, že jej matkou je Esma - albánska sestrička. Väčšinu zamestnancov teraz tvoria Albánci. O pacientov sa okrem toho stará jeden Srb a 12 Rómov. V deň vstupu mierových vojsk KFOR srbskí zamestnanci, medzi nimi aj riaditeľka, svojich pacientov opustili. So sebou si zobrali aj podstatnú časť zariadenia. „Zachovala sa ako kurva. Prečo si musela zobrať ešte aj náš televízor?“ pýta sa štyridsaťročná Svetlana Prsičová, bosnianska Srbka, ktorá je pacientkou už 16 rokov. „V noci býva veľmi zima a naše podmienky nie sú bohvieaké,“ hovorí Svetlana. Kto by ju však chcel odtiaľto dostať, musel by ju najskôr zabiť. Nie je jediná, ktorá sa tu v nemocnici cíti ako doma. Dejan Selimovič (23) si svoju izbu, ktorú honosne nazýva domom, vyzdobil obrázkami a jedným rádiom.
„Keď odchádzala riaditeľka, otvorili bránu a povedali, že máme ísť. Albánci nás vraj rozsekajú na kúsky,“ hovorí 15-ročný Róm Rado Milovan. Najprv poslúchol, ale veľmi rýchlo sa vrátil. Zistil totiž, že nikde nenájde lepšie miesto pre život. Lieky aj potraviny posielajú humanitárne organizácie, ale nie v dostatočnom množstve. Pacientom toho veľa chýba, od šiat až po cigarety. „Svetlana a ostatní v posledných mesiacoch veľa pretrpeli. Robím si preto starosť o ich zdravie,“ hovorí ošetrovateľ Halil. Potom vysvetľuje, prečo je Svetlana taká nešťastná: „Muž, ktorý jej vždy k bráne nosil cigarety a peniaze, už viac nechodí. Teraz, keď sa už vrátili všetci kosovskí Albánci, jej začína byť jasné, že je mŕtvy. Vojna neťaží len hlavy zdravých, ktorí ju vedú,“ hovorí Halil a pomaly si utiera slzy z tváre.
(DPA, kos)
