Do začiatku predvolebnej kampane v Rusku zostal približne mesiac a napriek horúcemu letu je najvyšší čas dohadovať predvolebné spojenectvá. Prvá lastovička vyletela v stredu, a nebude to zrejme okrajová záležitosť. Nový stredo-ľavý blok s patetickým názvom Vlasť - Celé Rusko totiž spája vplyv populárneho moskovského starostu Jurija Lužkova s autoritou niekoľkých významných gubernátorov, teda vlastne premosťuje priepasť medzi ruským centrom a regiónmi. Lužkov, Jeľcinov bývalý spojenec, je považovaný za vážneho kandidáta na kreslo prezidenta v roku 2000. V novom bloku, ktorý si trúfa získať až 30 percent elektorátu, má navyše hrať zatiaľ nespresnenú, ale nepochybne veľmi významnú úlohu ďalší dlhoročný Jeľcinov verný stúpenec, bývalý premiér Jevgenij Primakov. Ten, ako je známe, skonsolidoval Rusko po vlaňajšej finančnej kríze, aby ho prezident vzápätí vymenil za ešte lojálnejšieho Sergeja Stepašina.
Bystrý pozorovateľ si spočíta, že v ruskej politike tým neprichádza nijaká nová kvalita. Ide totiž stále o Jeľcina, presnejšie o to, kto bude mať prím v postjeľcinovskej ére. Oponenti štipľavo poznamenávajú, že Vlasť - Celé Rusko je stranou terajších superúradníkov, ktorí si chcú zachovať existujúcu moc. Kremeľ momentálne nie je v aktívnom spojenectve so žiadnou politickou stranou. Jeľcin však hneď po podpise koaličnej dohody prijal lídra Celého Ruska, prezidenta Tatarstanu Mintimera Šajmijeva, aby spolu prebrali možnosti „konsolidácie všetkých centristických síl zameranej na získanie konštruktívnej parlamentnej väčšiny“. V praxi to však znamená jednu možnosť - spojiť nejakým spôsobom, ale hlavne pod Jeľcinovou kuratelou, Vlasť - Celé Rusko s hnutím Náš dom - Rusko prezidentovho dávneho spojenca Viktora Černomyrdina. Lužkov, Primakov a Černomyrdin v jednej superstrane, a navyše pod vlajkou jeľcinovskej politiky. Obozretný Primakov, ktorý zatiaľ len zvažuje ponuku stať sa lídrom lužkovovsko-gubernátorského zoskupenia, sa vyjadril v tom zmysle, že v nijakom prípade nesmie ísť o protiprezidentský blok. Lužkov však už dnes vedie politiku, ktorá síce nie je nepodobná Jeľcinovej z čias, keď bol pán Kremľa vo vrcholnej forme, ale zároveň počúva hlas nespokojnej ulice a od Jeľcina sa kriticky dištancuje.
V jesenných parlamentných voľbách, nech už dopadnú akokoľvek, pôjde o vytvorenie štartovacích pozícií v rozhodujúcom zápase osobností v roku 2000. Ak sa spoľahneme na to, že Jeľcin už do toho nepôjde, zostávajú nám v tábore centristov mená Lužkov, Primakov a Černomyrdin, teda ľudí, ktorí vždy budú spojení s érou Jeľcina. Spoliehajú sa však na to, že mnoho Rusov stále dôveruje radšej osvedčeným báťuškom v strachu z toho, akí diabli by ich mohli vystriedať. To síce môže znižovať šance komunistov a nacionalistov, ale mimo „centra“ sa opäť ocitli ruskí demokrati a reformátori typu Grigorija Javlinského, Borisa Nemcova či Sergeja Kirijenka, teda tridsiatnici až štyridsiatnici, ktorí presadzovali v Rusku v posledných rokoch trhovú ekonomiku. Hlavný prúd politiky bude teda, zdá sa, opäť v znamení osvedčených mohykánov, medzi ktorými je taký 62-ročný Lužkov vlastne benjamínkom. BAŠA JAVŮRKOVÁ
