Na začiatku sedemdesiatych rokov sa v džeze diali čudné veci. Súbory, čo v tom čase žiarili na džezovom nebi, mali jedno spoločné - boli to všetko spoluhráči Milesa Davisa. Chick Corea, Herbie Hancock, Wayne Shorter, Joe Zawinul. Ale zrejme najznámejšia zo všetkých davisovských detí bola skupina Mahavishnu Orchestra. Súbor s nezvykle znejúcim menom založil v roku 1971 britský gitarista John McLaughlin. Wes Montgomery, B. B. King či Jimi Hendrix ovplyvnili vývoj hry na gitare za posledných päťdesiat rokov, ale nikto to neurobil tak suverénne ako John McLaughlin. Jeho štýlové rozpätie siaha od folk-blues Django Reinharda, „zakladateľa“ džezovej gitary, cez veľkých gitaristov päťdesiatych rokov až po indický sitár, ktorý napodobňuje neopakovateľným spôsobom na svojej elektrickej gitare. John McLaughlin hral freedžez v Európe, džezrock, pretechnizovanú hudbu sedemdesiatych rokov, indickú hudbu so svojou skupinou Shakti a nakoniec flamenco s akustickým gitarovým triom McLaughlin, DiMeola, DeLucia. Ale hudba, ktorú vždy hral, by bola nemysliteľná bez jeho spirituality. A navždy sa zapísal do dejín džezu.
Napriek tomu, že ľudia poznajú vašu hudbu, o vašom detstve nič nevedia.
„Pochádzam z veľkej rodiny a ako dieťa som žil v malej dedinke s 250 obyvateľmi. Mama bola huslistka. Už od piatich rokov som teda počúval Beethovena, Mozarta, Brahmsa či Schuberta. Keď som raz počul Beethovenovu Deviatu, rozhodol som sa, že budem hudobníkom.“
Ako ste sa dostali do skupiny Milesa Davisa?
„Niekedy koncom šesťdesiatych rokov som stretol Milesa, v deň, keď som prišiel do New Yorku. Prišiel som do štúdia, kde nahrával, a on sa ma spýtal: Prídeš zajtra aj s gitarou? A na ďalší deň sme nahrali In a Silent Way. Staral sa o mňa, chodil som k nim domov. Je hrozné, že mu viac nemôžem zavolať.“
Máte pocit, že váš spoločný album Bitches Brew bol najlepší?
„On považoval za svoj najlepší album Jack Johnson, ktorý nahral, keď nemal pripravené nič. Bol tam bubeník Billy Cobham, Mike Henderson na basgitare, Herbie Hancock na nejakých šialených klávesoch a Steve Grossman na tenorsaxofón. Boli sme v štúdiu a Miles bol v kontrolnej miestnosti a rozprával sa s producentom. Ja som začal hrať rythmandbluesový riff. Začal hrať aj Billy, pridal sa Mike. Miles vbehol do štúdia aj s trúbkou a zrazu sa rozsvietilo nahrávacie svetlo.“
Miles Davis bol vždy na čele nového prúdu. Ovplyvnil vás pri vašom neskoršom pôsobení v džezrockových skupinách?
„Bolo to asi takto - zahral akord a spýtal sa ma: Čo by si urobil s týmto? Zahraj mi riff! Tak som zahral a on zahral ďalší akord a potom povedal: To je ono. Mal schopnosť vytiahnuť z každého to, čo v ňom bolo. A to urobil aj so mnou.“
Potom ste vytvorili novú skupinu, ktorej hudba sa nedala zaradiť ani do rocku, ani do džezu, ani do európskej alebo svetovej hudby. Indickú hudbu ste zmiešali s dokonalou rytmikou džezrocku. Prečo?
„Väčšinu prípravy na Mahavishnu Orchestra som prekonal v skupine Lifetime. Nehrali sme indickú hudbu, ale používali sme jej prvky.“
Prestali ste fajčiť, piť a jesť mäso. Prijali ste indické meno Mahavishnu. Čo vás viedlo k tomuto radikálnemu obratu?
„Od polovice šesťdesiatych rokov som bral veľa acid, LSD a mescalinu a všetky tie halucinogénne drogy. A zrazu som si uvedomil, že meniť stav vedomia sa dá aj prirodzeným spôsobom. Našiel som Sri Chimnoyho a päť rokov sme spolu meditovali. Meditujem dodnes. Je to krásna a veľmi dôležitá časť môjho života. Väčšinu času sme všetci v normálnom stave vedomia, ale máme v sebe veľký spirituálny rozmer. Môžete sa k nemu dostať pomocou drog, ale pritom sa zabíjate. Prišiel som o veľa priateľov. Alebo sa dostanete k inému vnímaniu prirodzene, cez jogu, bojové umenia, taekwondo, judo, aikido či niečo podobné.“
Prečo ste spolu s troma indickými hudobníkmi obnovili akustickú skupinu Shakti?
„Robím to, lebo som maliar. Chcem robiť obrazy, tu dať trochu modrej a tu zelenej. Tam taký hudobník a tu taký. Prvá Shakti skupina vznikla v roku 1973. Mám ju rád, ale chcel som, aby nebola tou istou. A teraz je to niečo iné, iba duch je stále ten istý.“
Minulý rok sa pred bratislavskými džezovými dňami rozprávalo o tom, že prídete.
„Nič o tom neviem. Do Bratislavy som nedostal pozvanie už veľmi dlho. Bol som na Slovensku dávno a pamätám sa na krajinu, ktorá ešte vtedy bola Československo.“
Dodnes sa spomína na váš koncert.
„To ma teší. Mám rád ľudí. Politické systémy sú prakticky všetky zlé. Len niektoré sú horšie.“
Neveríte politickým systémom?
„Potrebujeme ich, aby fungovala spoločnosť. Ale je zlé, že všetky politické systémy sú podložené ideologicky. A tí, čo ich riadia, sú ovládaní pokušeniami a korupciou. Na svete je iba málo dobrých politikov. Na to, aby ste ním boli, musíte byť trochu šialený.“
A čo komunizmus?
„Moja gitara sa dostala aj na miesta, kam by som sa inak nedostal. Hudba má svoju vlastnú politiku. Je to reč lásky.“
Preto sa venujete indickej hudbe?
„Áno. Lebo inak som džezmen. Ale milujem Indiu vo všeobecnosti. Jej kultúru a hudbu. Chcem hrať s ľuďmi, ktorých mám rád a s hudobníkmi, ktorých obdivujem. Lebo hudba je o láske. Viem, teraz hovorím ako hippies, ale ja som starý hippie, takže ja môžem.“ PETER HODÁL
(Autor je študent)
