neplní si ich v zákonom stanovených lehotách, pri pohľade na penále sa smiechu nezbaví. Štát nezaujíma, či mal, alebo nemal na zaplatenie, či mu je niekto dlžný, alebo mu nedlhuje on sám. Povinnosť platí bez výnimky. Vzhľadom na uvedené konštatovania je potom prinajmenšom nevhodné (našiel by sa aj lepší výraz), ak si ten istý štát svoje povinnosti voči občanom neplní a žiada od nich pochopenie. Najmä ak ide o milióny. Na základe prieťahov katastrálnych odborov pri vkladovaní totiž občania môžu prísť nielen o peniaze, ale aj o majetok. Nie sú totiž výnimkou prípady, keď žiadateľ o vklad umrie skôr, ako získa právny nárok nakladať s majetkom, a to len v dôsledku nedodržania zákonných lehôt, ktoré niekde prekračujú až trinásťnásobne. Preložené do ľudskej reči to znamená, že namiesto 30 dní vás vybavia za 13 mesiacov. Samozrejme, občan sa môže obrátiť na súd so žalobou. Ten je však taký zavalený, že dočkať sa pozitívneho výsledku trvá aj niekoľko rokov. Nehovoriac už o tom, že v prípade vlastníctva bytu je rozdiel medzi úradnou a trhovou cenou niekoľko stotisíc korún. Katastrálne odbory na Slovensku dnes nie sú schopné zákonné lehoty dodržiavať. Paradoxne to treba vraj chápať, lebo nie sú peniaze. Aj napriek tomu však štát prostredníctvom vládneho uznesenia ukladá katastrálnym odborom venovať maximálnu pozornosť personálnemu obsadeniu, ktoré je jednou zo základných podmienok, aby mohli žiadosti vybavovať v termínoch stanovených zákonom. Personálne obsadenie sa však po prvé nedá riešiť bez peňazí, ktoré úrady nemajú, a po druhé v situácii, keď platí tzv. uznesenie o zoštíhľovaní štátnej správy. Zdá sa, že v takomto prípade by bolo od vládnych úradníkov lepšie, keby prácu radšej ani neimitovali, respektíve, aby čítali aspoň svoje vlastné uznesenia.

DANIEL VRAŽDA