Už dávno nežije nik z tých obyvateľov územia dnešného Slovenska, čo by sa mohol pochváliť, že z niektorého miesta v krajine pod Tatrami videl fascinujúce nebeské divadlo - úplné zatmenie Slnka. Z územia Slovenska ho bolo totiž naposledy možné pozorovať 12. mája 1706 a predtým v roku 1415. Ďalšie úplné zatmenie bude zo Slovenska viditeľné až o 136 rokov - 7. októbra 2135. Úchvatné predstavenie, v ktorom v hlavných úlohách účinkuje Slnko, planéta Zem a jej verný spoločník Mesiac, býva, samozrejme, oveľa častejšie. Bolo aj vo februári, aj predvlani v marci, aj v októbri v roku 1995. Ibaže kto chcel úkaz nazývaný priliehavo aj čierne Slnko vidieť, musel zo Slovenska cestovať stovky kilometrov.
V tomto roku môže zatmenie Slnka uzrieť každý, kto si zacestuje len pár desiatok kilometrov na juh. Pás totality, čo je názov priestoru na zemskom povrchu, ktorým pri úplnom zatmení Slnka prechádza tieň Mesiaca, vedie aj územiami dvoch susedných štátov - Maďarska a Rakúska. Nielen profesionálni astronómovia - i mnohí amatéri už dávno vedia, kde budú dňa 11. augusta 1999 okolo poludnia. Juhomaďarská metropola Szeged, známe letovisko Siofók, mestá Paks a Szombathely či viaceré známe rakúske mestá sú priam na centrálnej čiare pásu totality. Najmä tam si na august dohodli stretnutia mnohí, ktorí chcú posledné zatmenie v tomto tisícročí vychutnať v strednej Európe plnými dúškami. Severná hranica úplného zatmenia síce nie je od našich hraníc vzdialená priveľmi, nikde na Slovensku však neuvidíme zatmenie v jeho stopercentnej veľkosti. Najviac šťastia budú mať Bratislavčania a Hurbanovčania, ktorí, ak v stredu 11. augusta 1999 medzi 11,25 h a 14,10 h bude priaznivé počasie, stratia z očí v okamihoch najväčšej fázy zatmenia až 98,7 percenta slnenčného kotúča. Takí Michalovčania uvidia iba 93,9 percenta čierneho Slnka.
„Za zatmenia Slnka vďačíme podivuhodnej zhode okolností, ktorá sa v prírode občas vyskytuje. Hoci priemer Slnka je asi 400-krát väčší ako priemer Mesiaca, obidve telesá vidíme na oblohe rovnako veľké. Slnko je totiž od nás práve toľkokrát ďalej ako Mesiac, koľkokrát je od neho väčšie. A tak nám v skutočnosti menší Mesiac môže zakryť omnoho väčšie Slnko. Pretože dráha Zeme okolo Slnka ani dráha Mesiaca okolo Zeme nie sú kruhové, zdanlivé priemery Slnka a Mesiaca sa na oblohe menia s meniacou sa vzdialenosťou týchto telies od nás. Excentricita zemskej dráhy je menšia ako dráhy mesačnej a zdanlivý priemer slnečného kotúča sa mení iba o 1,9 % z jeho strednej hodnoty, kým zdanlivý priemer mesačného kotúča je až o 7,8 % z jeho strednej hodnoty. Ak je v čase slnečného zatmenia Mesiac o kúsok bližšie k Zemi ako jeho stredná vzdialenosť, zakryje celé Slnko. Pre miesta, v ktorých sa kužeľ mesačného tieňa, geometricky ohraničený vonkajšími dotyčnicami Slnka a Mesiaca dotýka zemského povrchu, nastáva úplné zatmenie. Rotácia Zeme, jej pohyb okolo Slnka, ako i pohyb Mesiaca okolo Zeme zapríčiňujú posun mesačného tieňa po zemskom povrchu od západu na východ rýchlosťou asi 0,6 kilometra za sekundu. Miesta, ktorými prechádza mesačný tieň, nazývame pásom totality. Šírka pásu totality v najpriaznivejšícjh geometrických podmienkach zatmenia nepresahuje 270 km. Zatmenie trvá najdlhšie v miestach uprostred pásu totality. Maximálna dĺžka úplného zatmenia na jednom mieste môže byť najviac 7,5 minúty. Veľká väčšina zatmení trvá iba 1 až 4 minúty. Smerom k obidvom okrajom pásu totality sa trvanie úplného zatmenia skracuje. Čas, počas ktorého Mesiac vrhá na Zem tieň, je pri každom zatmení iný, neprevyšuje však šesť hodín. V šírke niekoľko tisíc kilometrov okolo pásu totality môžeme pozorovať čiastočné zatmenie.
Slnečné zatmenia sa opakujú v intervale 18 rokov a 10 dní. Názov intervalu Saros pochádza od Chaldejcov a zachoval sa dodnes. Počas Sarosa sa vystrieda 45 slnečných zatmení, z nich asi polovica je úplných alebo prstencových. V jednom roku môže byť maximálne päť a minimálne dve slnečné zatmenia. V priemere nastávajú dve úplné zatmenia počas troch rokov. Pretože však pás totality je veľmi úzky, pripadne jedno úplné zatmenie Slnka na určité miesto Zeme v priemere raz za 200 rokov. V strednej Európe bolo posledné úplné zatmenie Slnka v roku 1706,“ píše sa v knihe Eduarda Pitticha a Dušana Kalmančoka Obloha na dlani v kapitole s názvom Zatmenie Slnka a Mesiaca. Autori v nej ďalej uvádzajú, že úplné zatmenie Slnka patrí medzi najvýraznejšie a súčasne i najveľkolepejšie prírodné úkazy. Začína sa čiastočným zatmením, pri ktorom Mesiac stále viac zakrýva kotúč Slnka. Začína sa rýchlo stmievať a klesá teplota. Počas úplného zatmenia Slnka obloha stmavne a vidieť na nej najjasnejšie hviezdy. Noc uprostred dňa s neobyčajným úkazom na oblohe vyvoláva pocity úzkosti nielen u ľudí, ale i u zvierat. Tí, ktorí úplné zatmenie Slnka zažili, naň nikdy nezabudnú.
(eb)
