Ako obyvateľ južného Slovenska som nechcel reagovať na trenice okolo prijatia zákona o jazykoch menšín. Za komunistov bola maďarčina „nóbl rečou“, vládla spolupatričnosť medzi hovoriacimi. Volali sme ich „tirpáci a čabani“. Okrem pôvodných obyvateľov sem po vojne prišli presídlenci, ktorí žili mimo územia našej republiky. Samozrejme, medzi nimi bolo veľa výnimiek hovoriacich čisto slovensky, ale na vedúce posty sa nedostali. Všetko bolo chápané internacionálne, občan hovoriaci maďarsky sa omnoho ľahšie naučil česky ako slovensky. Na južnom Slovensku boli osady, kde si presídlenci z východného a zo stredného Slovenska zachovali svoje zvyky, reč a izoláciu, následkom čoho nastala po rokoch dedičná anomália. V obciach so zmiešaným obyvateľstvom bol pokoj, kým sa o nažívaní nezačalo politizovať. Nečudujme sa občanom maďarskej národnosti, že sú citliví na svoj materinský jazyk. Mnoho Čechov, ktorí prišli na Slovensko na vedúce funkcie v tridsiatych rokoch, si zachovalo svoju reč do konca života. Keď opustí Slovák územie na pár týždňov, už hovorí inou rečou. Za najväčších Slovákov sa teraz pasujú ľudia z okolia Žiliny. Treba im dať na vedomie, že koncom dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov tam bola najsilnejšia republikánska strana hlásajúca čechoslovakizmus. Za slovenský jazyk bolo stanovené nárečie niekoľkých dedín zo stredného Slovenska. Slovák z východného Slovenska so svojím nárečím sa ťažko dorozumie s nárečovo hovoriacim Slovákom od Malaciek alebo Lučenca. Môže Slovák hovoriaci nárečím používať nárečie v úradnom styku, ak by mu úradník hovoriaci v štátnom jazyku nerozumel? Predpokladám, že i takýto Slovák štátnemu jazyku rozumie.

JOZEF HOZLÁR, Nové zámky