Občania uverili sľubom o druhom Švajčiarsku, státisícoch pracovných miest, rozvoji výroby, labutej piesni o makroekonomických úspechoch. Za roky 1993-1998 sa Slovensko síce s odrenými ušami, ale ako-tak vydriapalo v ekonomike z kolien na rovné nohy. Reči o Švajčiarsku sa vždy týkali viacerých možností, ktoré dáva príroda pre turistický ruch na Slovensku. Pravda je, že ani túto šancu sme poriadne nezačali využívať. S týmto však súvisela a aj súvisí otázka životného štandardu v štáte, ktorý chce slúžiť cestovným ruchom. Začala sa výstavba diaľnic, nových fabrík, bolo úsilie o obnovu výroby v strojárstve, ktorého kolaps nám zabezpečil na rozlúčku pán prezident Havel. Postaviť štát na nohy je vec desaťročí, všetko sa nepodarilo, ale nezamestnanosť sa udržiavala na prijateľnej výške. Potom prišiel predvolebný nástup „zmien“ a zmenilo sa všetko na nepoznanie. Vznikli rozprávky o dvojnásobných platoch, o obrovských zmenách, ktoré nastanú, a národ sa dal nachytať. Veľký Slovák Rázus raz napísal v básni: … a čo z tých snov, len hŕba skál, človek by nad tým zaplakal. A všetko sa skončilo tou hŕbou skál. Všetko, čo bolo ako-tak rozbehnuté, sa nenávistne zastavilo, aby teraz, keď naši noví národohospodárski „experti“ začali objavovať, čo už pred nimi objavili, znovu začali s výstavbou zastavených diaľnic, znova hľadali možnosti rozvoja priemyslu, znovu nadviazali na rokovanie o úveroch, ktoré poprerušovali. Lenže namiesto rozvoja ekonomiky, ktorý v cyklistickom pelotóne po celom Slovensku sľubovali, namiesto dvojnásobných platov prišli dvojnásobné životné náklady.

ŠTEFAN ŽÁK, Modra