Niekoľko nemeckých denníkov oslovilo významných literárnych kritikov a spisovateľov, aby odpovedali na otázku, aké čítanie a aké knihy počas letných dní uprednostňujú. Najviac z nich uviedlo, že sú to ľahké impresie z čias, keď svet bol pekné dievča, ktoré mienil uloviť americký spisovateľ arménskeho pôvodu William Saroyan (1908–1981). Tak aspoň charakterizovali Saroyanove spomienky Places Where I‘ve Done Time, ktoré pod názvom Miesta, kde som trávil čas vyšli aj v českom preklade v pražskom vydavateľstve Argo. Saroyan svoje spomienky na miesta, kde sa iba mihol alebo kde v rokoch 1912 až 1969 dlhšie žil, vydal v Spojených štátoch začiatkom sedemdesiatych rokov. "Nie sú to iba dojmy spisovateľa, čo spomína na život, ktorý už dávno prešiel. Chcel som, aby to boli predovšetkým pachy, vône, farby, tváre, čo na vás vyvalí, keď otvoríte knihu," povedal Saroyan v jednom z posledných rozhovorov. "Kapitoly - Černošský kostol alebo Turecká ulica pri bulvári Fill more, San Francisco alebo Prázdna parcela za ulicami San Benito či M. Fresno alebo Stratený bordel neďaleko opery v Paríži - sú zoradené nie chronologicky, ale majú logiku mojej vlastnej dôležitosti. V knihe sa snažím vystopovať pravdu miesta, pravdu okamihu i pravdu vône." Saroyan pátra po skrytom význame, po vnútornej dráhe udalostí, ktoré zmizli. "Zistil som, že životnú pravdu mi prezrádzali predovšetkým ženy nízkych mravov." Raj a peklo zažil v nevestinci skrytom za parížskou Operou v roku 1935. Svoje čaro môže mať aj prázdna parcela za ulicami San Benito, plná tŕňov, bodliakov, lopúchov a štiplavých pachov. "Význam týchto miest som si uvedomil až po niekoľkých desaťročiach." V černošskom kostole v San Franciscu sa roku 1928 Saroyan dozvede1 viac z tajomna ľudského bytia a duše. Kostol bol predtým iba prázdny obchod v Tureckej ulici s matnými okennými sklami. Niekoľko mladíkov si z neho urobilo kostol bez kazateľa, v ktorom mohol každý podať svedectvo o vlastnom živote, tancovať a spievať. "Pamätám si, keď som tam vošiel a jeden mladík vykrikoval: Esposa conta falla almahada, appalappa dablu. Mal som pocit, že jeho tranz musí o niečom vypovedať. No, povedzte, neuverili by ste, že to nie je anjelský hlas?" Saroyan si uvedomoval, že jeho čas je vždy premiešaný smútkom. Smútok sa stal jeho druhou prirodzenosťou a dodával mu určitú zádumčivosť. Ten smútok sa napokon tiahne všetkými jeho knihami a robí ich príťažlivými.
EDWIN GRASMEIER
(Autor je prekladateľ, žije v Nemecku)
