ov pre tieto disciplíny možno na Slovensku porátať na jednej ruke. Keďže Roman je jedným z nich, spýtali sme sa ho na bezpečnosť týchto športov v súvislosti s tragédiou vo švajčiarskych Alpách, kde v utorok pri kaňoningu prišlo o život v búrkou rozbesnenej vode 20 ľudí. "Každý sprievodca, ktorý sa spúšťa s ľuďmi do kaňonu, musí poznať terén a podmienky," hovorí R. Ambro, "účastníci musia mať bezpodmienečne neoprénový oblek, záchrannú vestu, prilbu a potrebujú základné vyškolenie. Na jedného inštruktora musí byť len primeraný počet ľudí. Viem o prípadoch, keď napríklad české cestovky vo veľkom lanária klientov a potom podcenia bezpečnosť. Zrejme nie je náhoda, že v roku 1996 zahynulo na divokej vode v Európe 12 ľudí a deviati z nich boli Česi." Kaňoning poznajú vášniví vodáci už roky. Verejnosť sa o ňom dozvedela až v posledných 4-5 rokoch. R. Ambro ho nepokladá ani za adrenalínový šport, ale za disciplínu poskytujúcu nevšedné zážitky. Horské riečky s korytami vymletými po balvanoch, s neporušenou prírodou, kam sa ledva prederie slnečný svit, by boli navždy ukryté pred ľudským okom. Kaňoning je ako vstup do trinástej komnaty. "Pri kaňoningu sa ľudia spúšťajú po vode väčšinou bez člnov, často pomocou lana. Kto má odvahu, skočí dolu vodopádom. V zahraničí robia tento šport bežne i ženy a starší ako 60-roční. Záujemcov pribúda aj u nás. Chodíme do Rakúska, Slovinska a Poľska," uzatvára Roman, ktorý sa len v pondelok vrátil so skupinou z kaňoningu v Slovinsku. TÁŇA RUNDESOVÁ