ú výstavu, ktorá vošla do dejín ako prvá kinetická výstava na území vtedajšieho Československa. V druhej polovici 60. rokov sa zúčastnil mnohých prestížnych medzinárodných výstav, z ktorých spomeňme Documentu IV v Kasseli (1968), ARS ‘69 - výstava 62 najlepších súčasných výtvarníkov sveta v Helsinkách, X. bienále v Sao Paule (1969), prvé bienále plastiky vo voľnej prírode (I. Biennal de Escultura al Aire libre) v roku 1969 v uruguajskom Montevideu, 1. sympózium plastiky v argentínskom Buenos Aires (1969), účasť na Expo ‘70 v japonskej Osake a turné po USA s American Wind Symphony, v rámci ktorého mal roku 1971 pohybovú a svetelnú spoluúčasť. Má za sebou množstvo samostatných i kolektívnych výstav v najvýznamnejších galériách doma i v zahraničí. Jeho tvorba ma široký záber: od maľby cez serigrafie, opticko-kinetické plastiky a reliéfy až po monumentálne diela v architektúre. Denník El País na okraj osadenia víťaznej kinetickej sochy na autostráde pri Montevideu roku 1969 písal "o veľkom umelcovi z Československa". Podľa slov slávneho francúzskeho výtvarníka Victora Vasarelyho je evidentné, že tento prívlastok Milana Dobeša presiahne aj tretie tisícročie."Pohyb je základnou podmienkou existencie všetkého. Pohyb je život. Zobrazovať pohyb znamená zobrazovať život."
(Milan Dobeš - úryvok z Manifestu Dynamického konštruktivizmu)
"No, to viete, že by som prijal aspoň o desať rokov menej, ale čo sa dá robiť. Prišlo to a musím sa s tým vyrovnať. Nič podstatné sa však nedeje, ide sa ďalej. Veľké oslavy nebudú, tie boli pri šesťdesiatke, no s kamarátmi si určite ťuknem s archívnym červeným vínkom vlastnej produkcie," povedal v rozhovore pre SME dnešný sedemdesiatnik Milan Dobeš - pôvodom Moravan, ktorý už takmer päťdesiat rokov žije na Slovensku. "Samozrejme, že by som bol najradšej, keby zostalo Česko-Slovensko, pričom nevylučujem ani víziu rakúskej monarchie, no realita je iná. Nech je, ako chce, do slovenských a českých encyklopédií som sa dostal ako slovenský výtvarník," glosuje svoje národné ukotvenie energiou nasiaknutý umelec, ktorý svoju tvorbu položil na oltár dvom fenoménom: svetlu a pohybu. Obidva mu dávajú pocit života, prostredníctvom nich komunikuje so svojím divákom. Pulzujúce rytmy, svetelné majáky, opticko-kinetické reliéfy - to je niekoľko variácií dynamického konštruktivizmu Milana Dobeša, ktorý ho v druhej polovici šesťdesiatych rokov katapultoval na svetový strop umeleckých pohybov. V roku 1969 ho organizátori výstavy ARS ‘69 v Helsinkách zaradili do výberu 62 najlepších súčasných výtvarníkov z celého sveta. "Ocitol som sa v naozaj príjemnej spoločnosti umelcov. Christo, Kienholz, Vasarely, César, Arman, Bacon, Calder, Kitaj, Lichtenstein, Warhol, Klein, Oldenburg - aby som spomenul len niektorých. Akousi vstupenkou do sveta bola moja druhá samostatná konštruktivistická výstava v pražskom Dome SČSP na Václavskom námestí (dnešný Melantrich) roku 1966. Priznám sa, moja výstava bola akýmsi ‘trucpodnikom‘ organizátorov na čele s D. Konečným, ktorým ‘zhora‘ zakázali výstavu ruských konštruktivistov. Preto narýchlo hľadali doma nejakého konštruktivistu a objavili mňa. Celkom som bol tomu rád, pretože som mal k dispozícii naozaj veľkorysé priestory. Počas inštalácie sa ktosi chcel dostať na moju výstavu, no vyhadzovač, ktorý bol bývalým zápasníkom, mu pri dverách povedal, nech počká do vernisáže. Na otvorení sa mi tento vyhodený predstavil. Bol to vplyvný nemecký kunsthistorik Udo Kultermann. Moje veci sa mu zapáčili a ja som sa dostal do jeho článku vo Frankfurter Allgemeine Zeitung i do jeho ďalších výberov." I na Milana Dobeša však v 70. rokoch padla takmer hermetická opona. No vnútorné dynamo umelca ho hnalo dopredu. "Vždy som sa snažil nepodľahnúť vplyvom zvonka. Či už negatívnym, alebo pozitívnym," reaguje M. Dobeš. "Vždy som robil to, o čom som si myslel, že je dobré, a za nič, čo som urobil, sa nehanbím. A to platí aj pre moje impresionistické obrazy z 50. rokov. Až neskôr som totiž pochopil, že to boli moje prvé výskumy svetla. Pravda, niektoré veci by som s odstupom času robil už inak, no tvorivé hľadanie občas privádza aj do slepých uličiek. Viete, koľkokrát som sa dostal do situácie, že som si nevedel rady? Vtedy sa nado mnou vznáša tvorivá depresia a pocit nespokojnosti. Nespokojný som však i vtedy, keď je vec vydarená. Keď sa totiž človek uspokojí, zastavuje si vlastný vývoj. Napriek tomu sa mi zdá, že víťazstiev bolo viac ako prehier," rekapituluje umelec, ktorý bol voči svojim výsledkom vždy náročný. "Keď som náhodou vo svete uvidel vec, ktorá sa podobala na moju a doteraz nebola publikovaná, tak tú svoju som zlikvidoval. A čo povedať na epigónov mojich vecí? Pochádzajú najmä z oblasti úžitkového umenia a poväčšinou nemajú bohvieakú úroveň. Nevedia totiž nič o duši, ktorú veci majú." Až do 15. septembra má jubilant výstavu grafík a koláží v galérii přerovského zámku, pripravuje výpravnú knižnú publikáciu o svojej tvorbe a, samozrejme, ani jeden deň nevynechá bez pohybu a svetla. "Obidve si pôjdem onedlho vychutnať i mimovýtvarne na Cyprus. No a potom by som sa chcel pustiť do obrazov, na ktoré sa už pripravujem dva roky. Cítim, že pocit maľby opäť dozrieva. Plánov je teda veľa, dúfam, že zostáva aj dosť času…"
ĽUDO PETRÁNSKY ml.
