Tradičné formy chovu oviec na území Slovenska boli postupne od 14. storočia obohacované o nové prvky vďaka valašskej kolonizácii, ktorá zasiahla viaceré oblasti a trvala niekoľko storočí. Prvé zmienky o kočovných pastieroch, nazývaných aj Rutenmi, sú zo 14. storočia. Smerovali na východné Slovensko cez Ukrajinu z Rumunska a zo Sedmohradska. V priebehu nasledujúcich storočí smerovali aj do ostatných žúp - predovšetkým do oblasti Liptova a Turca. Valasi prichádzali sami, na niektoré panstvá ich však pozývali, pričom boli oslobodení od poddanských robôt, daní a cla. Pri trestaní priestupkov nepodliehali zemepánovi, ale vlastnému volenému vojvodovi. Pánom za to dávali stanovený počet oviec, starali sa o horské pasienky, chránili cesty a priechody. Časom podľahli Valasi silnému asimilačnému tlaku. Tradičný chov oviec však ovplyvnili veľmi výrazne. Výsadné postavenie valašských kolonistov zemepáni po čase rušili, a tí sa dostávali na úroveň ostatných poddaných roľníkov. Rušné vojnové obdobia tiež výrazne poznamenali rozvoj Valachov. Napríklad už v druhej polovici 17. storočia nariadila Nitrianska stolica zrúcať salaše na kopaniciach, ktoré boli údajne útočiskami rôznych nepriateľských živlov. Pod týmto tlakom postupne prešiel salašný spôsob chovu oviec na poddaných sedliakov, ktorí ďalej rozvíjali zdedené tradície. Pri porovnávaní vtedajšieho a dnešného systému chovu oviec sa ukázalo, že majú mnohé spoločné črty ešte dnes a zmenil sa iba málo. (eta)