Dolovať potenciálne skrytý spevácky talent z obetí vyhliadnutých na ulici mu už nestačí. Jozef Pročko (34), obdivovaný i nenávidený moderátor televíznej relácie Slávici na ulici, sa k nim zaradil aj sám. Debutové cédečko Máme sa fajn mu práve vydáva firma Monitor-EMI.

Aký bol racionálny dôvod vydať váš album?

"Peniaze, peniaze, peniaze. To je racionálny dôvod. A umelecký chcete počuť?"

Ak taký je.

"Zmena, zmena, zmena."

Ktorý vám vyhovuje viac?

"Keď je dobrá zmena a sú z toho peniaze, človek má dobrý pocit. A keď je zmena, z ktorej mám iba ja dobrý pocit a ostatní nie, potom aj peniaze inak chutia. Ale v šoubiznise sú za všetkým peniaze. Preto firmy vydávajú cédečka, preto naháňajú všetkých nových interpretov a monitorujú si, kto je teraz najpopulárnejší. Na základe toho chceli využiť, že u určitej vrstvy obyvateľstva som populárny, hlavne u detí. Tak som urobil cédečko."

Peniaze hrali rolu aj vo vašom prípade, alebo iba v prípade vydavateľa?

"Budem teraz veľmi charakterný - nehrali, pretože ani pri zmluvách, ktoré som podpísal, som nepozeral na peniaze. Pre mňa to bola hlavne zmena. Vydavatelia sú šikovní, robia zmluvy tak, aby oni na nich zarobili, ak sa to bude predávať. Keby som do toho išiel s tým, že chcem peniaze, tak si to vydám sám. Mám takú malú agentúrku. Bol som pohodlný a vyhovovalo mi to. Vždy som mal problémy so spievaním a bol som nesmierne prekvapený sám zo seba, ako to išlo veľmi dobre. Pri tvorbe sme zažili kopec srandy. Keď pán Hevier prišiel s novým textom, úplne sa radoval. A keď sme si ho prečítali, rehotali sme sa spolu. Veľmi dobre sa robilo."

Ste spokojný, keď iní ľudia využívajú alebo zneužívajú vašu popularitu?

"Keď som začínal s tým, čo robím, nevedel som, do čoho idem. Bol som chlapec z dediny, ktorý prišiel do Bratislavy študovať fakultu telesnej výchovy a športu. Objavil som nové mesto, veľký svet, a keď som študoval herectvo, nevedel som sa zaradiť medzi umelcov, ktorí už boli kvázi umelcami. Aj sa tak mnohí tvárili. Preto na mňa niektorí ľudia z brandže pozerajú divne. Ja sa tvárim inak, a keď hráme divadlo, aj poviem, čo sa mi nepáči. Niekedy som taký prostoreký dedinský chlapec, ale uvedomil som si, že sa nedá žiť bez toho, aby si novinári písali, čo chcú. Nech si píšu, všetko je popularita. Či už píšu dobre alebo zle, všetko má svoje výhody aj nevýhody. Takže, keď niekto využije moje meno v dobrom, nech ho využije. Keď v zlom, ja to nezmením. Jednoducho som mediálne známy a všetko, čo s tým súvisí, beriem. Negatívne aj to pozitívne."

Kam sa zaraďujete teraz? Ste, povedzme, spoločenský bavič až blázon?

"Keď niekto napíše spoločenský bavič až blázon, poviem - nech sa páči. Keď napíše humorista, to je jedno. Mám rád, keď sú traja ľudia v kolektíve a jeden z nich sa zasmeje. Ja vždy rozosmejem dvoch a niekedy aj troch. Napíšte radšej, že vždy troch."

Znamená to, že si robíte, čo chcete?

"Určite nie. Tí iní nech si robia, čo chcú. Mám také krédo, ktoré moja stará mama používala: Ži a nechaj žiť. A naozaj je to dobré. Keď mi neubližujú, je to v pohode. Ale najhoršie je, keď ublížia. Poviem vám príklad: jedna pani z Popradu mi raz napísala a v liste mi vynadala, že som primitív, blázon, šašo a že to, čo robím, môže robiť len neskutočný idiot. Boli sme v Poprade na akcii, kúpil som kyticu ruží a zazvonil som u nich doma. Tá pani sa skoro zosypala na zem. Hovorím jej: Dobrý deň, ja som prišiel aj s tým listom. Doniesol som fľašu šampanského, otvorili sme ju a už trikrát boli na nakrúcaní Slávikov na ulici. Sú to moji priatelia, pobavili sme sa, dokonca máme aj nejakých známych, ktorí sú rodinní príslušníci. Z desiateho kolena sme rodina a vieme si vytvoriť perfektnú atmosféru. To sú tie negatíva, ktoré televízia prináša. Subjektívny pocit a prvý dojem. Pozriem sa na človeka a buď mi je sympatický, alebo nie. Televízia je celá o tom. A to isté je aj s mojím cédečkom. Tí, čo ma majú radi a pustia si to, zistia, že niektoré pesničky majú veľmi dobré texty. Nie som geniálny spevák, ale nezaspieval som to zle. Je to také priemerné spievanie. To, čomu sa venujem, robím tak, ako robím. Dá sa to aj inak robiť, ale tak to robím teraz. Niečo iné možno budem robiť inak. Môžem povedať, že moje deti a moja žena sú prví kritici. A decká si to na celej dovolenke vyspevovali v aute. Sú to voľné, zábavné, pôvabné pesničky. Najmä Máme sa fajn a Slovenská relly sú také moje srdcové."

Neprekáža vám, že sú aj veľmi ľudové?

"Ja som ľudový typ a nehanbím sa za to. Mám rád aj humor Lasicu a Satinského, miloval som strýca Marcina, rád si vypočujem dobrého Andera, ale už sa opakuje. Nerozdeľujem, čo je ľudové a čo neľudové. Dôležité je, či sa mi to páči, alebo nepáči. Keď sa mi to páči, je to v poriadku. A keď sa mi to nepáči, môže to byť ľudové aj neľudové. Povedzte mi, čo je ľudové?"

Vaše cédečko určite. Ľahké, zábavné, komerčné.

"Lasica a Satinský podľa vás nerobia pre ľud? Picasso nekreslil pre ľud? Ale nerobme si ilúzie, ľud je strašný. Buď vás prijme, alebo neprijme. A keď vás neprijme, môžete si pískať."

Neprekáža vám spievať o prdeli a bordeli?

"To sa spýtajte pána Heviera, či mu neprekáža o tom písať. Mne o tom neprekáža spievať. Pozrite si dobrý film, dobrú televíznu inscenáciu alebo dobré divadlo - a tam to je. Prevalí sa slovo hovno a podobné veci. To je bežný život. Pozor, nechcem, aby bolo moje cédečko vulgárne. Ani si nemyslím, že by na ňom bolo niečo vulgárne. Je tam síce hovno aj spojenie do potoka vydrbe, ale, opakujem, to sú bežné výrazy. Život je vulgárny a ja tiež niekedy používam vulgarizmy. Keď chcem povedať niečo tvrdé, použijem vulgarizmus a vtedy to človeku priblížim. Vy používate vulgarizmy alebo nie?"

Zvyknem.

"No. Nepoznám človeka, ktorý by nepoužíval vulgarizmy. Koľkokrát je človek naštvaný a aj v spoločnosti, kde by to nemal, povie také slovíčko, že až. Niekto tresne po papuli. Je to také odbúranie."

Ale nie každý si to nahrá na album.

"To je pravda, ale mne to vôbec neprekáža."

Kam ste až ochotný ísť, kde sú vaše hranice?

"Vyzliekať sa v televízii?"

Nie - v humore, v zábave.

"To je zasa subjektívna definícia. Čo sa vám páči a čo sa vám nepáči."

Pýtam sa vás.

"Ja mám tiež svoju brzdu a svoje morálne hodnoty, ktoré nechcem nikdy v živote porušiť a za ktoré nechcem ísť. Nechcem nikomu ublížiť. To by som fakt nechcel. A tým, že som povedal po prdeli rely, som, aspoň myslím, neublížil nikomu. Kto to nechce počúvať, nemusí. Hranice sú tam, kde začnem ubližovať. Nikdy som vo svojom humore nikoho nezhadzoval a neurážal. To sú neskutočné veci, keď sa niekto vysmieva z druhého. K výsmechu nikdy nechcem ísť."

Čo potom vaši kritici na vás kritizujú?

"Neviem. Nech mi niekto povie, že som niekoho ponížil. Nech mi povie, koho. Ja mu len poviem, že som nikdy nikoho neponížil."

Takže, aké sú najčastejšie kritiky?

"Vyčítajú mi extravaganciu, bláznivé správanie sa v Slávikoch na ulici. Ale tá relácia je dynamická. Kritik si v živote nepríde pozrieť akciu, ktorú robíme pre decká. Keď sa bláznime s deťmi na námestí. To je tak. Príde za vami jeden kamarát a povie: Počúvaj, nemáme peniaze, poď robiť pre deti. Príde druhý a vraví vám: Poď vystupovať pre detský domov. Poviete, že nejdete? Raz sme robili akciu v Nových Zámkoch. Plné námestie detí, to si neviete predstaviť. Každé sa chce zabaviť, chcú sa vás dotknúť. Poznám to z čias, keď som bol malý. Prišiel k nám Dočolomanský, a keď som sa ho chytil, takto som sa triasol. Tie deti nesmiete sklamať. Tam už nemôžete použiť vulgarizmy. Keď ho použije niekto iný, musíte povedať: Deti, toto sa nerobí."

Predpokladáte teda, že deti si nebudú spievať "po prdeli rely"?

"Ale spievajú si. Aj moje deti si spievajú po prdeli rely. A moje deti nikdy nepovedali neslušné slovo. Keď aj niekoho počujú, tak Zuzka príde a zašepká: Tatino, ten ujo povedal, čo sa nehovorí nikdy v živote. Teraz sme boli na dovolenke, mali sme otvorené okná na aute a vyrevovali: Po prdeli rely! Berú to tak, že je niečo zakázané a z toho sa teraz môže trošičku, lebo je to sranda. Ale ľudia vedia, že je tu naozaj všetko v prdeli. Tak sa to tu riadilo, že sa to až tam dostalo. Ten výraz je na to veľmi dobrý a ja pána Heviera milujem za to, že to tak dobre napísal. Aj sa tu máme na hovno. Kto sa tu má dobre? Moji rodičia, ktorí majú tritisíc korún mesačný príjem ako invalidní dôchodcovia? Panebože, ja som rád, že robím to, čo robím, a môžem im dávať peniaze. Všetci sa máme na hovno. A celá tá platňa je urobená tak, že tam vyslovene nedupeme. Nie je to od začiatku také vyrevovanie: Je to tu na hovnóóó, je to tu na prčúúú, na to sa vyserééém. Je to podľa mňa také ľahké a ľudové, ako hovoríte. Jednoducho povedané, že naozaj je to tak. Aj v tej pesničke Slovenská relly. Je tam text: So žuvačkou v hube, v ruke mobily, každý ich už pozná, to sú naši debili. Každý ich pozná. Keď šoférujete a vidíte niekoho takého vedľa vás, poviete si: No, to je debil."

Ako reagujete, keď to povedia vám?

"Nikdy nepresvedčíte toho, kto vás nemá rád, že je to inak. A ja som taký, že nechcem presviedčať. Načo? Nebudem do nikoho hučať: Kúp si to. Keď viem, že ma niekto nemá rád, nič mu nevysvetľujem. Poviem mu: Je to tak. On mi povie, že som debil. A ja mu poviem: Vieš čo, máš pravdu. Myslím si, že to je moja dobrá zbraň. Nejdem do konfliktu. Niekedy. Idem do konfliktu, keď si kupujem rožky a sú, kurnik, plesnivé. Spýtam sa: Prepáčte, môžem vám ich vrátiť? A predavačka skríkne: No čo, čo?! Vtedy idem do konfliktu, lebo tá pani je tam preto, aby sa na mňa usmiala a povedala mi, prepáčte. Čo sa týka mojej roboty a jej kritiky, vtedy nikomu nevysvetľujem, že nič nerobím pre to, aby som niekoho ‘dodžubal‘."

A keď mu už nesiete tie ruže, čím ho podľa vás presvedčíte?

"Svojím neskutočným šarmom. To s tými ružami bola zhoda náhod. V piatok prišiel list, v sobotu sme boli v Poprade, ten list som zobral a išiel som ich navštíviť. Nerobím to často. Lebo takýchto listov je veľmi málo. Len takí normálni ľudia vám napíšu, že vás nemajú radi. Takí, čo vás naozaj nemajú radi, sa na vás vykašľú. Nebudem písať nikomu, koho neznášam. Ja tiež mám interpretov, ktorých nemilujem, ale nenapíšem im to. Nebudem za nikým chodiť a hovoriť mu: Ty si teda. Stalo sa mi aj toto. Boli sme na jednej veľkej akcii, prišiel chlapík a vyslovene do očí mi povedal: Si ko…! Bolo z neho cítiť, že presne toto chcel spraviť. Tak som ho chytil za ruku a povedal mu: Vieš čo, keď ja, tak aj ty, ale ja som väčší. Začal sa neskutočne rehotať. Viete, ľudí na dedine rýchlo presvedčíte. Dá sa s nimi porozprávať. Ja sa viem porozprávať s upratovačkou aj s intelektuálom. Nemám problém vypočuť si iného človeka."

Komu sú adresované tie slová v textoch vašich piesní o tom, kde sa to tu nachádza? Aj tým ľuďom, ktorých ste ako moderátor mítingov podporovali v predvolebnej kampani?

"Teraz budem interpretovať pána Heviera - nepísal to pre nikoho konkrétneho. Písal to, čo cítil ako človek. A ja som cítil to isté, čo cítil on. Všetko, čo spievam, spievam pre seba: Máme sa fajn, zatiaľ je tu bordel, raz to bude dobré. Je to optimistické."

Opakujem otázku: Mali ste chuť vysloviť tento text aj predstaviteľom SOP?

"Áno, samozrejme. Veď aj SME ma rozvláčalo počas sopkárskej kampane. Ja som si iba vybral niekoho, kto bol pre mňa najsympatickejší a bol nový. Oni boli úplne noví a ja som nevedel, do čoho idem. Len som vedel, že nechcem Mečiara a všetko pre to urobím. Veľmi som rozmýšľal, či do toho pôjdem, alebo nie. Išiel som do toho a neľutujem to. Aj keď moja rodina trpela. Ale o tom nechcem vôbec hovoriť. Nikdy a v žiadnych novinách. To je osobné."

Váš album je verejný, hovorme o ňom.

"Firma ma využila, zneužila - ako ste povedali - a ja som veľmi rád, že tak urobila, lebo to pre mňa bola zmena. Celý repertoár pripravili ľudia, ktorí sa rozumejú hudbe a vedia, aké pesničky majú ľudia radi. Producenti Dušan Giertl a Jaroslav Slávik ich dodali Danielovi Hevierovi a ten ich otextoval."

Ako vznikali humorné vsuvky, ktoré sú medzi jednotlivými skladbami?

"V štúdiu sme sa bláznili, robili sme blbosti a uvažovali sme nad tým, čo tam dáme, aby to bolo také pročkovské, strelené a uletené. Aby si ľudia povedali: No, čo tento ‘debo‘ zase urobil. Niečo, čo by provokovalo a všetkých iritovalo."

Boli to všetko náhodne zaznamenané štúdiové prejavy?

"Áno. Vôbec som napríklad netušil, že nahrali ten vtip o štyroch blondínkach, ktoré sa môžu posadiť na stoličku len tak, že ju otočia. A potom to dali na cédečko. Ja som skoro umrel."

Vydarená je tam napríklad vaša imitácia Ibrahima Maigu.

"To vzniklo tak. Na jednej akcii som o ňom rozprával príhodičky. Ibi je môj neskutočne dobrý kamarát, raz sme sa bavili o peniazoch a on tak svojím typickým hlasom hovorí: Kokso love, kokso love. To som aj nahral. Ibimu je dobre, on spieva v cudzine a môže spievať: Mokontasájo, takampato, túmantuka, túmantuka, mamantato, makantato. Všetci sú z toho v prdeli. Keby som ja bol u nich, tak som tiež hviezda. A z tohto všetkého sme spravili podklady. Alebo nahrali, ako som drkotal zubami. Boli to také momentálne veci. No musím povedať, že to bola veľmi príjemná robota."

Kedy je najlepšie počúvať jej výsledok?

"Ten album je dobrý napríklad na počúvanie v aute. Jeden môj kamarát, ktorý by si v živote nekúpil moje cédečko, si predsa len kúpil kazetu a potom mi povedal: Počúvaj, ty debil, ale v aute je to celkom dobrá sranda. A mal pravdu. Človek pritom prestane myslieť na ostatné veci, je to skvelé na odreagovanie. Ani sa to nehrá na nič iné. Nech si z toho každý zoberie, čo chce."

DALIBOR HLADÍK