o plesa, na ktorého brehoch už vyše sto rokov stojí chata, kedysi známa ako Brnčalova. Nápadné sfarbenie vody podnietilo fantáziu prvých návštevníkov veľhôr - poľovníkov, pastierov, pytliakov a hľadačov pokladov. Verili napríklad, že plesá sú cez podzemie spojené s morom - touto hypotézou sa ešte v 18. storočí vážne zaoberali vedci. Kolovali dokonca správy, že na breh plesa vyplávali trosky plachetnice. Jedna z ľudových povestí hovorí o tragickom príbehu mladíka, ktorý sľúbil svojej vyvolenej, že jej ako svadobný dar prinesie zelený ligotavý drahokam - karbunkul - z vrcholu Jastrabej veže. Keď však vysnený kameň chytil do ruky, skalná stena sa zatriasla a chtivý mládenec sa zrútil do plesa pod Jastrabou vežou. Odvtedy vraj voda v jazere zeleno svetielkuje. Ďalšia tradovaná historka hovorí, že Zelené pleso bolo kedysi nepomerne väčšie, ale gróf Tököly dal prebúrať hrádzu a vypustiť z neho vodu, pretože tu hľadal mŕtve telo svojho nešťastného syna. Dokonca aj serióznejšia staršia literatúra uvádza, že Zelené pleso pôvodne siahalo až po Jastrabiu vežu, a spomína viditeľné stopy po umelom narušení morénovej hrádze. Oblasť je známa aj z dejín, veď práve sem mieril prvý historicky podložený výlet do Vysokých Tatier. Zorganizovala ho kežmarská hradná pani Beata Laská v roku 1565. Doplatila však na to, že za spoločníkov si vzala len kežmarských mešťanov, nie však vlastného manžela. Ten svojhlavú rebéliu svojej o dvadsať rokov staršej manželky potrestal uväznením v jednej z veží kežmarského hradu. Po šiestich rokoch sa odtiaľ dostala, avšak pomätená. Zelené pleso, ktorého zafarbenie spôsobuje vyvieranie prameňov na jeho dne, je východiskovým bodom ďalších výletov, napríklad na 2229 metrov vysoký Jahňací štít.

MIRA KOVÁČIKOVÁ