Slovenský futbal je na križovatke. Už dnes štartujúci siedmy ročník našej najvyššej súťaže znesie prívlastok historický. Uznesením výkonného výboru Slovenského futbalového zväzu stratí po ňom až sedem mužstiev takzvaný štatút prvoligistu. Rozmenené na drobné, o doteraz dobre platené miesta príde vyše stovka hráčov a spolu s nimi sedem trénerov i ich asistentov tiež pocíti finančný pád. Na futbalovom trhu vznikne dlho nevídaný šum. Lepší ostanú v Superlige a pre väčšinu priemerných svitnú dve možnosti - buď sa uspokoja s druholigovými podmienkami (nie je vylúčené, že aj s amatérskymi), alebo vyhľadajú úrad práce. Už teraz je takmer isté, že bude veľa takých, ktorí s radosťou využijú prvú alternatívu. Zvolia si cestu ľahšieho odporu, pretože za menej peňazí budú musieť menej pracovať. A to im vyhovuje. Tréner Dušan Galis mal svojho času pravdu, keď tvrdil, že u nás je málo futbalistov, ktorí chcú byť lepší, zato je kopa takých, ktorí túžia ostať iba priemernými. Bolo by naivné myslieť si, že práve títo teraz ukážu zlepšenie a zabojujú ako nikdy predtým.
Viacerí zainteresovaní pred "drastickou" sezónou pripomínajú, že náš futbal ide do rizika. Nepochybne majú pravdu, ale keby sme už teraz vedeli, ako táto reforma dopadne, potom by zväz v súčinnosti s klubmi postupoval zrejme inak. Slovenský futbal musí prejsť experimentom, ak sa chce pokúsiť aktívne oddeliť zrno od pliev, ak sa má odraziť od čoraz hlbšieho dna pretrvávajúcej stagnácie. Veď prvé kolá európskych pohárových súťaží sú nám stále vzdialenejšie, vzácnejšie a v kvalifikáciách ME či MS nepoznáme umiestenia nad tretie, vždy nepostupové miesto. U našich hráčov sa rokmi udomácnila dogma, že interný boj o čo najvýhodnejšiu zmluvu je základným predpokladom na pokojné klubové nažívanie si. Potom už nie sú ďaleko od toho, aby dodržali termín zmluvy, trebárs aj na lavičke náhradníkov, lebo na nej zvyčajne niet žiadnej zodpovednosti.
Desať klubov skloňuje v týchto dňoch od rána do večera magické slovko záchrana, ostatné kladú na prvé miesto pokus o atraktívnu hru, ktorá by prilákala viac divákov na vymreté slovenské štadióny. V zákulisí je to však aj úporná snaha o získanie sponzorov, lebo futbal bez peňazí sa hrať nedá. Klubovým funkcionárom to došlo už dávnejšie, pretože sa musia obracať intenzívnejšie ako v minulosti. Ešte aby to vysvetlili aj svojim zamestnancom - hráčom. Zarobiť si sám na seba je na sklonku milénia naozaj kumšt. Nikto nebude mesiac čo mesiac investovať vlastné peniaze do mužstva, ktoré sa pokúša len prežiť. Aj v kvalitnejšej českej lige pochopili, že herne napredovať neznamená neustále pchať do futbalistov viac a viac českých korún. Tie si musí klub i hráči zarobiť predovšetkým na ihrisku. Potom prídu zvedaví diváci a naskočia aj bohatí sponzori. Rozhodne nie naopak. Bodaj by táto filozofia zaviala už aj trochu východnejšie. MIROSLAV BUKOV
