Oslabovanie postavenia M. Dzurindu neveští pred horúcou jeseňou nič dobré

Termín "rekonštrukcia vlády" sa postupne stáva politickým hitom začínajúceho leta. Nevyhnutnosť zmien zaznieva už takmer zo všetkých strán dnešnej koalície (o opozícii ani nehovoriac). Všetko by mohlo byť v najlepšom poriadku (veď v demokraciách je výmena

mimistrov úplne bežný akt), keby sa aj táto téma, resp. tento proces, nestal miestom boja niektorých subjektov vo vnútri najsilnejšej vládnej strany. Dnes už nepôjde iba o výmenu ministrov, ktorí nezvládli svoje úlohy, ale aj zmenu v politickom rozložení slovenskej vlády. Po určitých náznakoch zo strany SDĽ najväčší záujem o výmenu začali prejavovať dve z materských strán SDK. Tento záujem spôsobili najmä kauzy okolo tendra na privatizáciu telekomunikácií a návratu akcií Nafty Gbely do rúk štátu. Médiami a následne aj verejnosťou interpretované zlyhanie ministrov by malo byť dostatočným argumentom na ich odvolanie alebo demisiu. Avšak výmena týchto ministrov z radov SDK má aj iný rozmer. Po odchode ministrov G. Palacku a Ľ. Černáka totiž dôjde k ešte väčšiemu oslabeniu pozície M. Dzurindu a tým aj samotnej SDK. Obaja sú totiž zástancami existencie tejto najsilnejšej vládnej strany aj v budúcnosti. Či už v súčasnom stave, alebo ako únie politických strán. To naopak nevyhovuje popredným predstaviteľom dvoch pravicových strán tohto zoskupenia. Kresťanskí demokrati ústami V. Palka verejne deklarovali záujem o odstúpenie G. Palacku a v podobnom duchu vystúpil J. Langoš (DS) v prípade ministra Ľ. Černáka. Po ich odchode sa kompetencie na vymenovanie nových ministrov dostanú najmä do rúk materských strán. Že tieto strany budú presadzovať ľudí názorovo smerujúcich k oslabeniu politického vplyvu SDK, netreba pochybovať (u KDH určite). Predstavitelia KDH aj DS odôvodňujú svoj postoj z principiálneho hľadiska vychádzajúc zo sľubu, ktorí dali občanom vo voľbách. Škoda, že takto principiálne nevystupovali aj po hlasovaní J. Čarnogurského pri programovom vyhlásení vlády alebo po výrokoch ministra P. Koncoša. V prvom prípade by to znamenalo kritiku do vlastných radov a oslabenie pozície pred začatím diskusie o dvojitom členstve. Útok na koaličného partnera by mohol vyvolať silnú mediálnu konfrontáciu s negatívnym dosahom na iniciátora tohto procesu. Hovorí sa: Účel svätí prostriedky… Závažnosť situácie si pravdepodobne uvedomuje aj premiér a bude záležať najmä na jeho schopnosti zvládnuť túto politickú hru. Udržať svoju pozíciu a uspokojiť narastajúci tlak verejnosti nebude vôbec ľahké. Oslabovanie jeho postavenia pred avizovanou horúcou jeseňou neveští nič dobré. Mali by si to uvedomiť aj tí, čo dnes odôvodňujú svoje konanie danými sľubmi občanom alebo záujmami krajiny. A je úplne jedno, na ktorej strane pomyselnej barikády dnes stoja.