Francúzsku literárnu cenu Femina v roku 1994 získal krátky román Oliviera Rolina s názvom Búr Súdán. Každý preklad diela, ozdobeného takýmto laureátstvom, je nám užitočný už tým, že poskytuje predstavu, čo sa v ktorej krajine teší rešpektu a popularite. Búr Súdán patrí do kategórie textov, o ktorých sa predpokladá, že budú favoritmi v bojoch, rezonujúcich so spoločenskou atmosférou, diskusiou a určite aj módou. Rozprávač Rolinovho románu žije v beznádejnom africkom prístave Búr Súdán. Pobrežie špinavého mora lemujú vraky lodí, v meste sa povaľujú hromady smetí a so ženami sa kšeftuje vari ešte horšie ako kedysi s otrokmi. Po večeroch, keď sa rozprávačovi skončí šichta v námornej doprave, vo svojom dome číta, píše, priveľa pije a z neďalekej chatrče k nemu dolieha plač mučených. ("Aby bol niekto podozrivý, že paktuje s povstaleckým juhom, stačí, ak je čierny.") Aj tak je exil rozprávača dobrovoľný a trvalý. Uchýlil sa sem po parížskej jari 1968, ponížený kolapsom jedného ľúbostného vzťahu a frustrovaný zadupanou študentskou revoltou. Po dvoch desaťročiach navštívi Paríž, aby zistil okolnosti, za ktorých zomrel jeho priateľ, spisovateľ, s ktorým revoltu kedysi prežíval. Z rozhovoru s ľuďmi, ktorí priateľa poznali, si domyslí, prečo asi spáchal samovraždu: či to bol iba krach milostného pomeru s mladou priateľkou, alebo aj spoločenský úpadok, všeobecné zbanalizovanie, zvirtuálnenie života, umenia a myslenia, na ktoré rozprávač v Paríži 90. rokov naráža na každom kroku. Preto sa celkom rád vracia do afrického vyhnanstva a biedy Búr Súdánu - tie sú aspoň naozajstné. Oliver Rolin okrem próz píše aj reportáže a kritiky, a obe román poznamenali v dobrom: v evokáciách prostredia je viditeľná veľká cestovateľská a čitateľská skúsenosť, autor dáva obrazom sýte farby, pri popise afrického prístavu niektoré odstavce sálajú intenzitu, čo pripomína Camusovho Cudzinca. Konkrétnosť afrických častí sa však stretáva s parížskou, oveľa problematickejšou líniou románu. Autor, absolvent filozofie, ročník 1947, patrí ku generácii šesťdesiatosmičkárov a v Búr Súdáne sa zrejme účtuje aj so svojou minulosťou. Rolin sa prostredníctvom rozprávača obzerá, čo zostalo z odkazu parížskej jari a reflektuje mužské starnutie, vnímania a názory, ako sa menia s narastajúcim vekom. Sebakriticky priznáva: "Počiatočným paradoxom našich životov, ktorý je poznamenaný nezničiteľnou pečaťou a možno aj prekliatím, ktorého sa už nikdy nezbavíme, bolo, že sme vložili toľko poctivosti do služieb ideí tak veľmi schátralých." Oceňuje však, "že sme sa raz a navždy zriekli pokoja, zvlášť toho, ktorý sa na tomto konci storočia nakupuje v supermarketoch". V týchto výpadoch proti súčasnosti je Rolin literárne najslabší. Rozprávač hovorí o súčasnom Paríži, a vôbec celej dnešnej dobe, s pátosom a ľahkosťou žurnálových esejistov, ktorí si radi podebatujú takmer o čomkoľvek a ihneď dokážu skazenosť kohokoľvek. Skoro by som sa stavil, že práve takéto obvinenia z povrchnosti a hrabivosti si postmoderná kultúrna prevádzka rada vypočuje a s potešením pochopí jeden z dôvodov, prečo je dielo poctené cenou, ktorá zákonite zvýši dopyt.
JOSEF CHUCHMA
(Autor je redaktorom MF Dnes. Písané pre MF Dnes a SME.)
