V Kosove tzv. medzinárodné spoločenstvo podniklo nezvyčajné dobrodružstvo. Podujali sme sa vytvoriť celkom nový štát, pričom predstierame, že nič také nerobíme. Dokonca ani v Somálsku či Kambodži OSN nikdy nemala takú ambicióznu a zložitú úlohu ako tu. Každý aspekt nového štátu treba vybudovať doslova z ruín. No zároveň, pre nejednoznačnosť mierovej dohody s Miloševičom a následnú rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN treba venovať pozornosť trvajúcej formálnej suverenite Juhoslovanskej zväzovej republiky v zničenej provincii. Je to skúška pre liberálny internacionalizmus obdobia po studenej vojne. Vojna ospravedlňovaná ako humanitárna intervencia vedie k medzinárodnému protektorátu, ktorý by sa zasa mal skončiť životaschopným, samosprávnym - hm, niečím. Ako by to mohlo fungovať? Táto práca sa začína od najelementárnejších životných potrieb: vody, strechy nad hlavou, jedla, eletriny na kúrenie a svetla. Úroda je zničená. Popri cestách vidno odrezané hlavy mŕtveho dobytka. Odpadky sa povaľujú všade, zapáchajú. Nikto ich neodpratáva, ak sa do toho nepustia vojská NATO. Vojská znovu dávajú do chodu aj nemocnice. No vojaci nemôžu túto prácu robiť stále. Musia ju prevziať civilisti. Tu máme jedného veľkého spojenca: odolnosť a vynaliezavosť kosovských Albáncov. Je neuveriteľné - a dojímavé - vidieť ľudí, ktorí prišli o domy, o celoživotné úspory, zariadenie, dobytok, o všetko, ako s ironickým pokrčením pliec začínajú odznova. Sú zvyknutí na prekážky. Prežijú - a znovu sa postavia na nohy. Niektorí z nich však kradnú veci, ktoré potrebujú na rekonštrukciu domov, a zopár z nich aj z pomsty vraždí Srbov. Keď som tam bol začiatkom júla, ešte tu neexistovala skutočná polícia - hoci v severnom meste Kosovská Mitrovica som stretol šviháckeho plukovníka francúzskej žandarmérie, ktorý práve prišiel z Versailles.

ŽIVOT BEZ ŠTÁTU

Ak občas uvažujete o tom, prečo vôbec potrebujeme štát, mali by ste sa ísť pozrieť na miesto, ako je Kosovo, ktoré nemá žiaden štát. Má to aj svoje výhody, prirodzene. Nemusíte si napríklad lámať hlavu s pokutami za rýchlosť. Môže sa vám však tiež stať, že vás v noci olúpia či zabijú a nikto si to ani nevšimne. Všetci sa zhodujú na tom, že momentálne je prvoradou prioritou zákonnosť, čo znamená priviesť medzinárodnú civilnú políciu a vymenovať sudcov, ktorí by ju podporovali. Potom treba vyškoliť miestnu políciu a žandár z Versailles alebo bobby z Liverpoolu budú hliadkovať na uliciach po boku miestneho kadeta. Aké zákony však majú uplatňovať? V tejto chvíli odpoveď znie: trestný zákonník Juhoslovanskej zväzovej republiky, modifikovaný medzinárodnými konvenciami o ľudských právach v bodoch, kde ich juhoslovanský zákon porušuje. Potom je tu problém škôl pre deti. A čo práca pre ich rodičov? V čase mojej návštevy ma šokovalo zistenie, že správa OSN ešte stále nemá na mieste ekonomického odborníka. Ekonomika je totiž najdôležitejšia pri vyhliadkach na obnovu. Kaviarne, reštaurácie a obchody možno celkom ľahko znovu otvoriť, ale väčšina veľkých spoločností má ešte stále juhoslovanských majiteľov. A ďalej, kto stanoví a vyzbiera dane? A čo hraničné kontroly a clo? (V tejto chvíli jedinú kontrolu na smutne preslávenom hraničnom priechode Blace predstavujú americkí vojaci prežúvajúci žuvačky.) A čo mena? Neoficiálnym univerzálnym platidlom je nemecká marka. Majiteľ reštaurácie ohrnie nos, keď mu môj spoločník ponúkne juhoslovanské dináre. Formálna menová reforma, taká ako v Bosne, kde je teraz oficiálnou menou konvertibilná marka (výmenný kurz jedna KM k jednej nemeckej marke) by bola pre hospodárstvo najlepšia. Ale nepadlo by tým aj posledné zdanie juhoslovanskej suverenity?

Novootvorené kaviarne v Prištine medzičasom zapĺňajú pekní, idealistickí, opálení cudzinci - úprimní Dáni, očarujúci Chilania, tichí Američania. Pred šiestimi mesiacmi ani netušili, kde Kosovo leží, teraz ho vlastne vedú. "Ahoj, my sme sa stretli v Rwande," zdravia sa, alebo: "Nebol si s OBSE v Kazachstane?" Ich byzantínske, skratkovité štruktúry medzinárodnej správy budú nadriadenými orgánmi "dočasnej rade", zloženej z kosovských Albáncov a Srbov, pričom miestne poradné komisie budú určené pre rôzne praktické aspekty rekonštrukcie. Za touto formálnou, politicko-byrokratickou štruktúrou sa ukrýva neformálna, niekedy podnetná, často korumpujúca realita vzájomného pôsobenia. Skratka vojenskej okupačnej armády KFOR a nosného orgánu civilnej správy UNMIK (Misia OSN v Kosove, United Nations Mission in Kosovo) sa už udomácnili ako albánske a srbské slová. Ceny za slušnejšie byty vyleteli do astronomických výšok. Vyrástol celý miestny priemysel, založený na službách medzinárodnému spoločenstvu: reštaurácie, šoféri, tlmočníci. Blerim Shala, vydavateľ popredného týždenníka kosovských Albáncov Zeri, mi povedal, že má problémy primäť novinárov, aby sa vrátili k nemu do zamestnania, lebo prácou tlmočníkov pre medzinárodné organizácie si zarobia trikrát viac. Ak ide navyše o pekné dievčatá, vydajú sa a začnú nový život v Štokholme, Paríži alebo v nejakom mestečku v Texase.

ZÁVISLOSŤ PLODÍ NEZODPOVEDNOSŤ

Z dlhodobejšej prespektívy Kosovo jednoducho nemôže fungovať ako kolónia. Už samotná medzinárodná architektúra je príliš komplikovaná. Prebiehajú nekonečné nezhody a zákulisné vojny medzi nadnárodnými organizáciami, počínajúc rivalitou medzi samotnými rozdielnymi agentúrami OSN. Ešte väčšie rozpory sú medzi zúčastnenými národmi-štátmi, vrátane všetkých tých absurdných prestížnych záležitostí. Británia má napríklad vojenského veliteľa, takže Francúzsko musí mať civilného správcu - a úbohé Kosovo je vydané napospas povrchnému samoľúbemu Bernardovi Kouchnerovi. Američania si zatiaľ zabrali celú ulicu domov pre 50-člennú ambasádu (pardón, ne-ambasádu), aby poťahovali nitkami zo zákulisia. Potom, keď si všetky veľmoci prihrejú svoju polievočku, zrazu stratia záujem, hoci dielo ešte nebude dokončené - lebo ich domáce politické priority sa presťahujú inam. Kľúč k dokončeniu tejto bezprecedentnej experimentálnej práce preto spočíva v tom - umožniť Kosovčanom, aby si vládli sami, nakoľko je to možné a tak skoro, ako je to možné.

Plná, formálna nezávislosť nie je tým najnaliehavejším. Tá môže a musí počkať, kým sa samotné Srbsko nestane demokratickejším a kooperatívnejším; a možno ešte aj dlhšie. Na čom záleží, je dať zmysel tým "demokratickým samosprávnym inštitúciám", s ktorými súhlasil dokonca aj Miloševič. Veľkú výhodu oproti Bosne predstavuje fakt, že veľká väčšina obyvateľstva je jednej národnosti. Dokonca ani zvláštne menšinové privilégiá pre pár Srbov, ktorí tu ostali - a iróniou osudu sa nájdu dobré dôvody pre takéto privilégiá - to nezmenia. Veľkým problémom je rozkladný charakter albánskej politiky. Toto malé územie s menej než dvomi miliónmi obyvateľov má jedného neoficiálneho prezidenta, dvoch neoficiálnych premiérov a prinajmenšom päť politických strán alebo ich zárodkov. Pre samotných Kosovčanov je toto dejinná skúška. Existuje reálne nebezpečenstvo, že nebudú schopní prevziať sami vládu poloorganizovaným, civilizovaným spôsobom. A ako už vieme, dlhodobá závislosť plodí nezodpovednosť. Takže nad večerným drinkom debatujem so vzdelaným britským úradníkom, či starý Rugova ešte dokáže získať hlasy, či možno niečo urobiť z mladého Thaciho, alebo či by z Kosumiho mohol byť nakoniec "hráč?". Takmer ako môj starý otec, imperiálny štátny úradník v Indii, ktorý zrejme takto sedel na verande v Dillí v roku 1929 a uvažoval, ako dopadne starý Gándhí, a či možno ľuďom podstrčiť Nehrúa. Je to čudný spôsob, ako zakončiť dvadsiate storočie.

TIMOTHY GARTON ASH

(Autor je publicista a prednáša na Oxford University)