Iba v Indii, pravlasti všetkých Rómov, zatiaľ vedia, ktorý Jozef Červenák z Jarovníc v okrese Sabinov zo Slovenskej republiky získal v medzinárodnej súťaži detskej výtvarnej tvorby najvyššie ocenenie. Obaja Jožkovia Červenákovci, bytom v rómskej osade, boli vlani žiakmi učiteľa výtvarnej výchovy Jána Sajku. Obaja patrili k najtalentovanejším. Obaja boli vo chvíľach smrtiacej povodne v ťažko postihnutej osade. Obaja…

Jeden Jožko Červenák povodeň neprežil. Druhý Jožko Červenák, žiak deviatej triedy, veľkú vodu vedno s Martinom Kalejom-Janufom a Radkom Kalejom iba nedávno pravdivo a s veľkým citom namaľoval.

"Na súťaž do Indie sme vlani poslali výtvarné práce oboch Jožkov Červenákovcov. Ktorý z nich bol v Indii taký úspešný, sa však dozvieme podľa dát narodenia autora, až keď nám organizátori pošlú oficiálne výsledky, čakáme na ne už niekoľko mesiacov," hovorí učiteľ Ján Sajko.

Ján Sajko prišiel vlani do zničenej a zaplavenej osady len niekoľko hodín po tragédii. "Chodievam tam často, no už z diaľky bolo pre mňa šokom vidieť odrazu prázdny priestor, na ktorom predtým stáli chatrče. Okolo mňa sa vtedy zhŕkli mnohí moji žiaci a ich rodičia a ja som iba dúfal, že aj tí, ktorí práve chýbali, sú len niekde ukrytí či evakuovaní a opäť sa s nimi stretnem. Ľudia mi však rozprávali, ako ich blízki, priatelia a susedia zomierali pred ich očami - medzi nimi mnohí talentovaní žiaci našej školy, napríklad Janka Bíla, Janka Husárová, Jožko Červenák. Tam, v osade, bolo treba okamžite pomáhať. Keď som však prišiel domov, plakal som ako decko," rozpráva Ján Sajko.

Vedno s ďalšími kolegami neprestal sa postihnutým Rómom venovať celé dni, nikto z učiteľov nehľadel na to, že sú prázdniny. "Kto chcel, mohol vlani Jarovniciam pomáhať. Nemusel mať buldozér, pomáhať sa dalo aj holými rukami. A dá sa aj dnes," vraví pán učiteľ a spomína, ako mu bezprostredne po prvých správach o katastrofe v Jarovniciach začal doma vyzváňať telefón. "Z Čiech, zo Zlína, kde mali ešte v živej pamäti veľké povodne v roku 1997, sa ozvali medzi prvými a aj ich veľmi konkrétna pomoc prišla pohotovo." Ohlásili sa naši priaznivci zo Švajčiarska a volali, samozrejme, mnohí priatelia z celého Slovenska. V škole sme potom celé dni rozdeľovali pomoc - od chleba po plienky pre drobizg. Postupne prichádzala pomoc najmä zo zahraničia, z krajín Beneluxu, z Nemecka, Rakúska a odinakiaľ, kde nás spoznali prostredníctvom výstav obrazov," spomína J. Sajko.

Jedného Jožka Červenáka vlani pochovali. Ten druhý, ktorý povodeň prežil, sa v septembri vrátil do školy. "Deti maľovali ďalej. Pretože ich šok z povodne trval, navrhoval som im maľovať po začiatku školského roka optimistickejšie témy. A tak boli na obrazoch karnevalové postavičky, pajáci, šašovia, tanečníci - tieto diela sme vlani pred Vianocami darovali chorým deťom do prešovskej detskej nemocnice," vraví učiteľ Sajko. Aj Jožko Červenák z deviatej triedy maľoval po povodni obrázky s úsmevnejšou tematikou, napríklad rómskych hudobníkov. A tešil sa, že hneď v septembri s pánom učiteľom Sajkom a dvoma ďalšími spolužiakmi odcestuje na otvorenie výstavy do nemeckého Erfurtu. Aj odcestoval. Napriek šoku. Nielen z povodní, ale aj z incidentu na prešovskej železničnej stanici. "Čakali sme na rýchlik do Prahy a napadli nás skíni. Kým som krikom upozornil dovtedy ľahostajne sa prizerajúce okolie na to, čo sa deje, najviac dokopali práve Jožka Červenáka. Oznámil som všetko polícii, a napriek útoku sme do Nemecka predsa len odcestovali. Veľmi som sa chlapcovi venoval, aby sa dostal aj z tohto šoku. Patrí k najtalentovanejším. Teraz končil 9. triedu, hlásil sa študovať ďalej, no neprijali ho. Dúfam však, že preňho niečo nájdeme a neostane nečinne v osade. Naše najtalentovanejšie a najšikovnejšie rómske deti odhodlaním vzdelávať sa ďalej, žiaľ, veľmi riskujú, že budú najčastejšími obeťami skínov. Viaceré sa i preto ďalšieho štúdia vzdali. A ja v osade pozerám, ako nádherne maľujú na steny chatrčí. Ale i na to, ako talenty nenávratne miznú v boji o existenciu a vo fetovaní," konštatuje smutne učiteľ Ján Sajko. (eb)