Útokom z temna mala Štátna bezpečnosť v bývalej NDR zničiť triedneho nepriateľa

"Začiatkom 70. rokov zmenila Štátna bezpečnosť NDR (STASI) taktiku. Od priameho teroru prechádzala stále častejšie k metódam ‘rozkladu‘ triedneho nepriateľa," hovorí profesor univerzity v Kostnici dr. Wolfgang Schüller. Metódy rozkladu boli presne určené

internými inštrukciami STASI z roku 1976. Všetky akcie museli byť uskutočnené prísne konšpiratívne. Neprekvapuje preto, že v zachovaných spisoch Štátnej bezpečnosti sa o tom, ako sa rozklad konkrétne realizoval a proti komu bol namierený, zachovalo iba málo dokumentov. Z rôznych hlásení a poznámok dôstojníkov STASI sa však dá množstvo opatrení zrekonštruovať.

Básnikovi Reinerovi Kunzemu, ktorého viedla STASI pod krycím menom "Lyrik", mali byť napríklad zasielané anonymné listy, ktoré mali urážať jeho básne a spochybňovať jeho umelecké kvality. Na druhej strane bola Kunzemu zadržaná korešpodencia, v ktorej pisateľ kladne hodnotil jeho tvorbu. Zvláštnu formu teroru si vymyslela Štátna bezpečnosť proti rodinám disidentov Templina a Fuchsa. S ich falšovanými podpismi rozoslala desiatky objednávok. Cez víkendy sa tak začali v bytoch disidentov objavovať remeselníci, ktorí vraj boli privolaní, aby odstránili poruchy vodovodu alebo kúrenia, v noci prichádzali objednané taxíky alebo pohotovostný lekár. U kňazov boli obľúbenou metódou fotomontáže s duchovnými pri sexuálnych aktoch s mladistvými, alebo anonymne rozširované povesti o ich sexuálnych úchylkách. Kritik režimu sa veľmi často vďaka STASI dostával do rečí ako ten, kto spolupracuje so Štátnou bezpečnosťou. Zvlášť rafinovanými akciami boli pokusy o narušenie manželských vzťahov. Existuje záznam o manželke kritika režimu profesora Roberta Havemanna, ktorú mali spolupracovníci STASI zviesť k mimomanželskému sexuálnemu styku. Podobné metódy použila - v oboch prípadoch neúspešne - Štátna bezpečnosť u manželov Ulriky a Gerda Poppeových, dnes predných predstaviteľov strany Zelených. Výslovne sa v smernici vedenia Štátnej bezpečnosti o akcii Rozklad uvádzalo, že "objekt" nemá byť zranený alebo usmrtený. Keby však k tomu pri uskutočňovaní operácie došlo, nemali sa z tejto skutočnosti vyvodzovať žiadne dôsledky. Minister Štátnej bezpečnosti NDR Erich Mielke nariadil v sedemdesiatych rokoch vytvorenie tzv. Komanda na neviditeľnom fronte. Jeho členovia boli oprávnení v prípade nutnosti "nepriateľa socializmu" odstrániť násilím. Pracovník tzv. Gauckovho úradu, ktorý spravuje dokumenty Štátnej bezpečnosti NDR, Thomas Auerbach, na základe štúdia materiálu ministerstva Štátnej bezpečnosti dokázal, že členovia komanda skutočne proti mnohým kritikom režimu aktívne zasiahli. Častou metódou likvidácie bola inscenovaná dopravná nehoda. Tam boli povolené klince alebo poškodené brzdy, ktoré mali pôvodne slúžiť na zastrašenie disidentov, no - ako sa doslova uvádzalo v smernici - keby došlo k smrti, nebolo by proti tým, ktorí ju spôsobili, vedené vyšetrovanie. Proti metódam Štátnej bezpečnosti pri akciách rozkladu nebolo žiadnej právnej ochrany. Žiadny právnik, policajný úradník alebo sudca by sa neodvážil začať vyšetrovanie, keby sa niekto postihnutý sťažoval. Posledná operácia v rámci týchto akcií sa uskutočnila začiatkom októbra 1989.