Pred desiatimi rokmi bolo z utajovaného hrobu exhumované telo Imrého Nagya, politického vodcu potlačenej maďarskej revolúcie z roku 1956, aby mohlo byť konečne pochované verejne a so všetkou pompou. Na budapeštianskom Námestí hrdinov sa vtedy zišiel obrovský dav ľudí. Načúval v tom čase celkom neznámemu študentskému predákovi Viktorovi Orbánovi, ktorého prejav volal po odsune Červenej armády z Maďarska a po znovunastolení demokracie v krajine. Dnes je Viktor Orbán maďarským ministerským predsedom.
Pri niektorých slovesách hovorí jazykoveda o takzvanej performatívnej funkcii. Samotným použitím takéhoto slovesa vlastne vykonávame činnosť: krstíme loď, sobášime manželské páry a podobne. V iných bývalých komunistických krajinách boli niekedy zmeny vedúce k demokracii sprevádzané násilím. Na zmenách v Maďarsku sa podieľala iba moc slov. Slová vtedy dokázali, že majú revolučnú silu: jazyk spôsobil zásadný prelom v existencii mnohých národov.
Prejavy prednesené pred desiatimi rokmi pri príležitosti pohrebu bývalého premiéra Imrého Nagya, zavraždeného v roku 1958 komunistickými kolaborantmi okupujúcej Sovietskej armády, k tomuto procesu nepochybne prispeli. Slová volajúce po odsune ruských jednotiek z maďarského územia zavŕšili rozpad komunistického režimu. Účinok slov môže byť nebývalý, najmä ak ich počúva dvestotisíc osôb zhromaždených na jednom námestí.
Za komunizmu bol jazyk používaný v politike a vo verejnom živote a dokonca i v literatúre akýmsi tajným kódom. Hoci si každý viac či menej uvedomoval pravý význam slov, ktoré používali politici i novinári, existovala hlboká priepasť medzi týmto jazykom a jazykom, ktorým sa šepkalo medzi ľuďmi. Prvým dôkazom rodiacej sa demokracie bol v roku 1989 príval slobodného prejavu, vyvolaný dlhými rokmi vynúteného mlčania. Sloboda prejavu a vyslobodenie jazyka sa stali odrazovým mostíkom k demokracii. Ľudia sedeli pred televízormi ako pribití a hltali každé slovo nových politikov, ktorí otvorene hovorili jazykom, ktorý bol dovtedy potlačovaný. Reč, ktorú som predniesol 16. júna 1989 pri príležitosti pohrebu Imrého Nagya, odhalila tichú túžbu všetkých občanov po slobodných voľbách a po novom a nezávislom Maďarsku.
Princíp nedovoľuje žiadnu dvojzmyselnosť ani gradáciu. Po prejave mi mnohí vyčítali moju požiadavku týkajúcu sa odsunu sovietskych vojsk z krajiny. Členovia mojej strany Fidesz však boli do jedného presvedčení, že náš nárok na slobodné Maďarsko je legitímny. História nám v tom nakoniec dala za pravdu. Oliver Wendel Holmes raz povedal: "Pochopenie podstaty okamihu býva cennejšie ako celoživotné skúsenosti." My sme pochopili, že ten správny okamih nastal: Michail Gorbačov otvoril svoju Pandorinu skrinku a v tej chvíli bolo jasné, že pravdu už nemožno ďalej tajiť.
Čo jedna generácia považuje za luxus, iná vidí ako nutnosť. Nezávislosť bola nevyhnutná na to, aby sme dosiahli cieľ, ktorý sme si vytýčili. Pre celú jednu generáciu bola demokracia, ľudské práva či trhové hospodárstvo ťažko dosiahnuteľným luxusom. Teraz si život bez nich nevieme ani predstaviť. Sú zásadným stavebným kameňom života v Maďarsku.
Pred desiatimi rokmi, keď už bolo ľuďom žijúcim za železnou oponou jasné, že komunizmus sa skončil, sme si boli vedomí toho, že treba nastoliť demokraciu. Čo to však znamená, nastoliť demokraciu? Nuž, v praxi to znamenalo vybudovať štát, demokratický štát.
Počas uplynulých desiatich rokov sme vytvorili nové štáty; nahradili sme nimi klonované komunistické balvany, ktoré fungovali viac než štyridsať rokov. Zaviedli sme demokratické inštitúcie, päťročnice nahradili trhovým systémom, sprivatizovali väčšinu štátneho kapitálu. Súkromný sektor dnes produkuje vyše 80 percent hrubého domáceho produktu Maďarska a 75 percent maďarského obchodu sa odohráva s členskými krajinami Európskej únie. Možno vyhlásiť, že v Maďarsku, podobne ako v niekoľkých ďalších krajinách v strednej Európe, je postkomunizmus uzavretou kapitolou. Pád komunizmu však odhalil aj to, že počas neho boli znehodnotené nielen osobné slobody človeka, ale tiež zmysel pre spoločenstvo. Našou úlohou bolo teda obnoviť nielen štát, ale i spoločnosť, jej rodinné hodnoty, národné tradície a kultúrne dedičstvo. Naše novo oslobodené spoločnosti sa teraz musia naučiť jazyk všetkých svojich súčastí, rovnako ako sme sa všetci učili nový jazyk ekonómie a politiky.
Vzájomným učením sa jazykov ostatných a spoluprácou založenou na spoločných hodnotách, záujmoch a historických zväzkoch stredná Európa dokázala, že je možné dosiahnuť skvelé výsledky. Visegrádska skupina, CEFTA a Stredoeurópská iniciatíva prispeli k vytvoreniu prosperujúceho systému slobodného obchodu a k rastúcemu pohybu investícií medzi krajinami regiónu. V širšom kontexte pokračuje reintegrácia Maďarska do západných štruktúr plynulým a žiaducim tempom. So vstupom Poľska, Českej republiky a Maďarska do NATO sa skončila doba jaltského svetového poriadku. Táto skutočnosť nielen prekonala to, čo pred desiatimi rokmi na Námestí hrdinov znelo ako nehorázna bezočivosť; dala tiež za pravdu maďarským bojovníkom za slobodu, ktorí v roku 1956 bojovali za nezávislosť svojej krajiny, ale boli rozdrvení sovietskymi tankami. Tragický konflikt v Kosove, ktorý bol rozpútaný len niekoľko dní po vstupe Maďarska do NATO, potvrdil naše presvedčenie, že naša bezpečnosť môže byť zaistená len v rámci štruktúr aliancie. Budúci rok bude Maďarsko oslavovať milénium svojej štátnosti: sotva teda možno tvrdiť, že si musíme precvičovať dialekt európskej civilizácie. Treba sa však naučiť detailom žargónu Európskej únie. A priznajme si, že nám zatiaľ často znie ako jazykolam. Rokovania o vstupe sa začali vlani v novembri; berlínsky summit Európskej únie dal rozšíreniu zelenú. Dátum vstupu však musí byť jasný, nesmie sa strácať v slovnej hmle.
V tretích demokratických všeobecných voľbách v roku 1998 dali Maďari jasne najavo, že túžia po radikálnom skoncovaní s minulosťou a zvolili generáciu, ktorá nie je poškvrnená minulým režimom. Maďarsko sa tak stalo prvou krajinou v strednej Európe, kde došlo k takej generačnej zmene. Nová vláda so sebou priniesla nový štýl, ktorý sa vyhýba nepriehľadnému byrokratickému jazyku, ktorý používali jej predchodcovia. Od nášho nástupu je naším cieľom jasným jazykom podávať zrozumiteľné informácie. Zastávame pritom Wittigsteinov názor, že všetko, čo možno povedať, možno povedať zrozumiteľne.
Mnohí si možno myslia, že vláda zložená z tridsiatnikov je hazardom. Nezabúdajme však, že posledných desať rokov v Maďarsku možno len ťažko porovnávať s priemernou dekádou v krajine s rozvinutou demokraciou. V priebehu týchto rokov musel náš parlament vytvoriť princípy demokratického fungovania krajiny a obnoviť to, čo bolo počas štyridsiatich rokov komunistického diktátu zničené. Zákony boli schvaľované často v šialenom tempe, neexistovala jasná predstava o tom, ako prejsť od komunistickej štruktúry k demokracii. Jedni hovorili o transformácii, kým my sme zavádzali opatrenia, ktoré si transformácia vyžiadala. Bez zmien pokrok nedosiahnete. Žijeme v čase, keď sú zmeny také náhle a rýchle, že si ich často všimneme až vtedy, keď miznú. Sme si toho vedomí, a preto musíme našu budúcnosť starostlivo plánovať. Úspech nie je za dverami, ale na konci dlhého schodiska. My v Maďarsku sme pochopili, že aby sme mohli dosiahnuť svoje ciele, musíme dokončiť onú performatívnu funkciu slovesa.
Dovolím si na záver pripomenúť slová Emily Dickinsonovej: "Niektorí ľudia hovoria, že slovo umiera vo chvíli, keď je vyslovené. Ja hovorím, že práve v tej chvíli začína žiť."
VIKTOR ORBÁN
(Autor je maďarským predsedom vlády)
© Project Syndicate
