Diskusia k zákonu o jazykoch národnostných menšín sa dostala už do takého štádia, že sa začína pochybovať dokonca aj o samotnej existencii subjektu, ktorému má byť tento zákon určený. Svojho času, keď sa problém otvoril, sa Rastislav Tóth vyjadril, že "menšiny neexistujú". Dnes sa spochybňuje aj národnosť ako etnická entita.
Jana Vodová už titulkom svojho článku v SME z 26. júna tvrdí, že "pojem ‘národnosť‘ treba rezervovať pre spoločnú identitu obyvateľov jedného územia". Spôsobuje tým (nie po prvý raz) pojmový zmätok a ozývam sa preto, lebo v článku obviňuje aj našich politológov, že "sa bez protestu prizerajú zákonom, v ktorých je národnosťou vyjadrovaná etnická identita".
Nuž, po prvé naozaj niet proti čomu protestovať, lebo pojem národnosť je odvodený od pojmu národ, ktorým označujeme etnické spoločenstvo. Národnosť teda vo svojom pôvodnom a základnom zmysle znamená "príslušnosť k národu" (pozri Synonymický slovník slovenčiny, Bratislava 1995), t. j. naozaj vyjadruje predovšetkým "etnickú identitu". Ak chce Jana Vodová rezervovať tento pojem pre niečo iné, je to jazykové šamanstvo: dávať pojmom iný význam, než naozaj majú, a takto - premenovaním - zmeniť aj skutočnosť, ktorá sa mi nepáči.
Jana Vodová obviňuje zo zaostalosti našich zákonodarcov a dejepisárov, politológov, ba aj samotný slovenský jazyk. Podľa nej "v moderných jazykoch západného sveta sú pojmy ‘nacionál‘ (príslušník národa) a ‘občan‘ synonymá a rovnako aj pojmy ‘národ‘ a ‘štát‘".
Toto je prinajmenšom veľmi nepresné tvrdenie. Keď si vezmeme len Websterov slovník, na ktorý sa aj sama odvoláva, jednoznačne vymedzuje odlišnosti týchto pojmov.
Občan (citizen) tu označuje príslušnosť k suverénnemu štátu, "nacionál označuje človeka, ktorý sa môže uchádzať o ochranu štátu, zvlášť ak sa nachádza za jeho hranicami" (heslo Citizen). Aj heslo National, ktoré cituje Vodová, v presnejšom preklade hovorí, že je to "príslušník národa či človek pod ochranou národa bez ohľadu na to, či má formálnejší status občana alebo poddaného". V každom prípade sú to teda dva rôzne pojmy.
Štát je (podľa Websterovho slovníka) "politicky organizované spoločenstvo ľudí (body of people), žijúce obvykle na určitom území", zatiaľ čo národ (nation) má viacero významov, napr.: "politicky organizovaná národnosť (nationality)"; "spoločenstvo ľudí, vlastniace viac-menej vymedzené územie s vlastnou vládou"; "územné vymedzenie spoločenstva ľudí jednej či viacerých národností…" Vodová si účelovo vybrala iba jeden z týchto významov a aj to ešte pritiahnutý za vlasy. Národ nie je štát, hoci môže (ale nemusí) byť organizovaný pomocou štátu; štát nie je národ, hoci spoločenstvo ľudí ním organizované môže (ale nemusí) byť jedným národom.
Nejde však o slovíčkarenie. Z kontextu vidieť, že Jana Vodová má na mysli "politický národ", ktorý sa ujal viac (ale nie úplne a všade) na Západe, na rozdiel od "etnického národa", ktorý má svoju živnú pôdu v strednej a východnej Európe. Nie je to záležitosť "zaostalej slovenčiny", ale záležitosť reality celého tohto regiónu - a to aj s primeraným vyjadrením tejto reality vo všetkých jazykoch tohto regiónu.
Tento zásadný rozdiel medzi oboma pojmami iba vyjadruje zásadný rozdiel medzi dvoma realitami, t. j. medzi politickým a etnickým národom, z ktorých prvý existuje prevažne na Západe, druhý prevažne v strednej a východnej Európe. Táto skutočnosť a tento rozdiel sú dnes už notoricky známe, uznáva ich každý politik, expert, politológ, zaoberajúci sa touto problematikou, a to rovnako na Východe, ako aj na Západe.
Jana Vodová by chcela, aby sa ľudia identifikovali podľa jej zbožného želania. To želanie je možno ušľachtilé, zostáva však vo sfére utópie. Píše: "Ak sa ľudia identifikujú ako spoločný národ, potom svoj nacionalizmus prejavujú v benígnej forme patriotizmu. Ak nie, tak ho prejavujú v zhubnej forme etnického nacionalizmu." Ako chce donútiť Maďara, žijúceho na Slovensku, aby sa považoval za príslušníka slovenského národa či aspoň za "Slováka maďarského pôvodu" (čo od neho žiadajú slotovci a matičiari)? Ako chce presvedčiť Berlínčana, že príslušníci tureckej menšiny, žijúci v berlínskom Kreuzbergu, sú vlastne jeho súkmeňovci, t. j. Nemci?
Pre svoju fixnú ideu zavádza Jana Vodová do slovenčiny čudné novotvary: napr. spomenutým nacionálom by chcela nahradiť presný, zrozumiteľný a zaužívaný pojem štátneho občana; a pojem štátna národnosť by mal u nej nastúpiť namiesto pojmu štátna príslušnosť. Nie je pravdivá jej argumentácia, že "komunisti mohli nahradiť národnosť štátnou príslušnosťou, lebo nehľadali súlad svojich právnych noriem so Západom". Jednak aj komunisti rozlišovali medzi oboma pojmami a za ich éry sme v občianskych preukazoch mali aj zvláštnu rubriku pre "národnosť"; a jednak toto rozlíšenie tu bolo dávno pred komunistami, u nás napr. aj za prvej Československej republiky a k istej zmene došlo až po roku 1989, keď sa národnosť prestala oficiálne uvádzať (nie však uznávať!) a uvádza sa iba štátna príslušnosť.
Áno, na Západe nationality znamená v istom kontexte štátnu príslušnosť, pretože to vyplýva z ich reality politického národa; na Východe však národnosť znamená príslušnosť k etnickému národu. Z toho však vyplýva iba toľko, že nationality nemožno automaticky prekladať ako národnosť a že takýto preklad možno použiť iba v určitých presne vymedzených kontextoch. Poučený západný expert preto prísne rozlišuje medzi (state) nationality a ethnic nationality; poučený Východo- a Stredoeurópan zas medzi národnosťou a štátnou príslušnosťou.
Jana Vodová predostiera svoj koncept ako antinacionalistický, ale jej umelá konštrukcia napokon zvracia aj tento ušľachtilý zámer autorky. Výrazne sa to prejavuje na jej úvahách o používaní neštátnych jazykov. Vraj "zákon by nemal hovoriť, čo je týmto ľuďom dovolené, lebo dovolené im je všetko, ak rešpektujú zákon o štátnom jazyku". V tom je však práve kameň úrazu: rešpektovať zákon o štátnom jazyku znamená práve upierať "týmto ľuďom" používanie ich materinského jazyka.
Aký by mal byť štátny jazyk toho politického národa, ktorý by na Slovensku zaviedla Jana Vodová? Ak to má byť slovenčina, kde zostane Vodovej "prirodzené právo ľudí (na materinský jazyk - pozn. aut.), ktoré štát musí rešpektovať a podľa svojich ekonomických možností napomáhať jeho realizácii"?
Zvažovanie tejto utilitaristickej kategórie "ekonomických možností" vedie napokon Vodovú k úplnému zatlačeniu jej "prirodzeného práva ľudí na materinský jazyk" kamsi do pozadia. Povážte túto záverečnú argumentáciu autorky: "Všetci sme jedným územno-politickým národom a musíme spoločne uvažovať, do akej miery je pre nás ekonomicky únosné podporovať viaceré úradné jazyky a zvážiť dosahy, ktoré by to malo na daňových poplatníkov." Ako by ste zo srdca hovorili Slotovi i Jozefovi Markušovi, ba aj Malíková to s radosťou podpíše!
Ale sem predsa Vodovú zákonite priviedla logika jej uvažovania z chybných premís. Ak sú Slováci štátotvorným národom, ak sú dominantnou zložkou toho politického národa, ktorý tvorí Slovenskú republiku a naši Maďari, Rusíni, Ukrajinci atď. sú iba jeho súčasťou a ničím viac (t. j. žiadnou špecifickou "národnosťou"), potom vystačíme so slovenčinou ako so štátnym jazykom. Lebo "subjektom zákona o používaní neštátnych jazykov nemôžu byť národnostné menšiny, ale všetci ľudia uplatňujúci si svoje právo na používanie materinského jazyka". Ak zákon o slovenčine ako o štátnom jazyku zaväzuje všetkých obyvateľov krajiny, komu by mal byť vlastne určený onen Vodovej zákon o neštátnych jazykoch?
Mimochodom, obdobný pokus o uplatnenie západných noriem na našu stredoeurópsku realitu sme tu už raz mali: bola ním prvá Československá republika. Všetci tu boli štátnymi občanmi v zmysle Vodovej nacionálov a národnosti v etnickom zmysle mali byť súkromnou záležitosťou ich príslušníkov. Štátotvorným národom sa stal "národ československý" a štátnym jazykom pre všetkých nacionálov - vrátane Slovákov, Nemcov a Maďarov - bol "jazyk československý". Nikto z potrafených s tým nebol spokojný, každý z nich bojoval o svoju vlastnú, etnicko-územnú autonómiu. Keď už bolo neskoro, ponúkal ju Beneš dokonca aj sudetským Nemcom; Slováci si ju nastolili bez opýtania sa. Československá republika vnútorne stroskotala preto, lebo svojvoľne manipulovala s národnosťami na svojom území, odmietala priznať im ich menšinové práva.
Ako dediči Česko-Slovenska, správcovia jeho pozostalosti, musíme vecne riešiť reálne národnostné problémy Slovenska vrátane jazykových, a nie obchádzať ich šamanskými zaklínadlami nad samotným pojmom národnosť: tým sa na mnohonárodnostnej skutočnosti tejto krajiny nedá nič zmeniť k lepšiemu.
MIROSLAV KUSÝ
(Autor je politológ)
