Ropa a hranice s Ruskom sú dva základné faktory, vďaka ktorým sa Irán po druhej svetovej vojne zaradil medzi štáty patriace do sféry západného vplyvu. Bol to prezident USA Harry Truman, ktorý zachránil Irán od toho, aby sa stal satelitným štátom ZSSR po druhej svetovej vojne, keď údajne pohrozil Stalinovi jadrovými zbraňami. Civilizačné a kultúrne hodnoty Západu však o 30 rokov neskôr Irán definitívne zavrhol, keď sfanatizované davy v mene islamu donútili šáha Muhammada Rezá Páhlávího (na obr. vpravo) ujsť do zahraničia a Teherán si sformoval vlastný politický koncept, odvolávajúc sa na Božie zákony v posvätných islamských spisoch. Irán sa stal sám mocnosťou pracujúcou na výrobe jadrovej zbrane, investujúcou peniaze z ropy do teroristov na Blízkom východe - vzbudzujúcou obavy, že združí okolo seba milióny radikálnych vyznavačov islamu do nebezpečnej sily ohrozujúcej Západ. Dvadsať rokov po islamskej revolúcii nová generácia Iránu hľadá celkom nový model vzťahov Západu a islamu, odvrhujúc náboženský fanatizmus svojich otcov.
V 70. rokoch milióny ľudí uverili kázniam mulláha, moslimského klerika, ajatolláha Ruholláha Chomejního (na obr. vľavo) uverili, že jeho viera je aj ich viera. Po niekoľkomesačných protestoch šáh v januári roku 1979 opúšťa krajinu a Chomejní dostáva voľné ruky na vytvorenie islamského štátu, ktorý odvtedy riadia duchovné kruhy z posvätného mesta Kom. Chomejní sa stal doživotným duchovným a politickým vodcom krajiny, alkohol bol zakázaný a ženy zahalené do dlhých čiernych šiat. V obavách, že sa zopakuje situácia z roku 1953, keď USA kontraprotestmi v Iráne pomohli potlačiť opozíciu proti šáhovi, obsadili študentské revolučné gardy americké veľvyslanectvo (4. novembra 1979) a zajali 52 rukojemníkov. Zamestnanci veľvyslanectva a ich rodiny sa dostali na slobodu asi o rok neskôr, no dôsledky akcie vo vzťahoch Iránu a USA trvajú dodnes. Pre Teherán je Amerika "veľkým satanom" na čele nemorálneho Západu a pre USA je Teherán synonymom štátu podporujúceho svetový terorizmus.
Irán začal nové obdobie svojej histórie veľkou dávkou fanatizmu a nadšenia, no v skutočnosti ho čakal zostup ekonomiky, nová totalita a izolácia. Osemročná vojna s Irakom, ktorá zanechala za sebou milión obetí na oboch stranách, pripravila Iránčanov o posledné zvyšky revolučného elánu. Starnúci Chomejní na seba poslednýkrát upozornil 14. februára 1989, keď uvalil fatvu na Salmana Rushdieho. Po jeho smrti 3. júna 1989 sa úradu najvyššieho duchovného ujal vtedajší prezident Chameneí a prezidentom sa stal Hašemí Rafsandžáni. Už za jeho vlády sa vzťahy so Západom začali zlepšovať, Nemecko, Japonsko, Taliansko investovali miliardy do obchodu s Iránom, no nový začiatok pre Irán znamenalo zvolenie Muhammada Chatámího za prezidenta v roku 1997.
Chatámí, prvý iránsky vodca, ktorý navštívil Západ, sa vyslovil za "dialóg medzi civilizáciami" a doma začal s reformami. Podľa jeho konceptu "islamu s ľudskou tvárou" islam určuje kultúrnu tvár národa, no v politike sú mu oveľa bližšie západné hodnoty: ľudské práva, pluralizmus, demokratické zákonodarstvo a rešpektovanie ústavy. V súlade s očakávaniami intelektuálov, žien a mladých ľudí "útočí" na rigidný systém teokracie, v ktorom klerici vyžadujú absolútnu poslušnosť voči ich formulácii Božích zákonov, a snaží sa preniesť časť moci na ľudí. Zaznamenal už aj prvé úspechy - v marci sa uskutočnili vôbec prvé komunálne voľby, jeho stúpenci obsadili kľúčové ministerské posty - vnútra, komunikácií a kultúry. Dokonca i časť kléru v posvätnom meste Kom spochybňuje koncept islamského štátu - ktorý sa podľa nich nedá odviesť z posvätných textov a tlač, ktorá sa stáva stále viac slobodnou, prináša množstvo filozofických úvah na túto tému. Reformisti však neustále narážajú na silné piliere islamskej štruktúry moci, a práve pomalosť premien irituje mladú generáciu. Chatámího ďalšou šancou sú parlamentné voľby na jar budúceho roku. Študenti im svojimi protestmi môžu pripraviť cestu - alebo naopak, môžu ju urobiť oveľa zložitejšou, ak vyprovokujú konzervatívne sily k násiliu.
KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
