Slávny taliansky režisér Franco Zeffirelli (76) prevzal v sobotu v Karlových Varoch cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii. Krátky rozhovor sa mohol týkať iba jeho najnovšej snímky Čaj s Mussolinim, ktorú uviedol na záver 34. ročníka filmového festivalu.
Film sa odohráva v roku 1934 a sleduje váš vlastný príbeh nemanželského syna vychovávaného v britskej komunite. Ako si na to obdobie spomínate?
"Sú to spomienky na veci, ktoré sa odohrali veľmi dávno. Naozaj som bol vtedy poriadne mladý a realita sa pre mňa stala vzdialeným snom. Mnoho z tých vecí sa mi začalo prekrývať a nazerám na ne detskými očami. Niektoré vidím a iné zasa nevnímam."
Ktoré si viete vybaviť najpresnejšie?
"Všetky tie hlavné, ktoré sú vo filme. Je tam Mussolini, moja matka bola vtedy mŕtva, a je tam Mary Wallacová, ktorá formovala moje srdce a môj rozum."
Aký je váš názor na autobiografické filmy?
"Z väčšiny autobiografií nikdy nevzniknú dobré filmy. Životopisné filmy sú podľa mňa vždy odsúdené na zánik alebo neúspech, ak v nich nie je interpretácia prostredníctvom osobnej fantázie. Keď niekto nedokáže pretvoriť biografiu podľa svojho sna, ani ju nemusí robiť."
O svojom filme teda nepochybujete?
"Keď človek píše o sebe a chce spracovať svoj život, mal by počkať. Pôvodne som chcel tento príbeh napísať už v 50. rokoch, keď som začínal vo filme. Nemal som však potrebný odstup, nevidel som tam historickú ani ľudskú perspektívu. Myslím si, že zasiahla ruka Božia, ktorá mi znemožnila, aby som ten film nakrútil už vtedy."
V čom je teraz zásadný rozdiel?
"Dospel som do štádia, keď sa objekt stáva subjektom. Fakty, ktoré kedysi patrili mne, akoby sa stali súčasťou života niekoho iného. Mohol som si ten príbeh vypočuť a spracovať ho ako svoj vlastný. Takže, keď mám povedať pravdu, do veľkej miery autobiografický je, a do veľkej nie."
DALIBOR HLADÍK,
Karlove Vary
