Po tom, čo Nemecko a Rakúsko bojkotovali stretnutie ministrov priemyslu vo fínskom Oule len preto, že jeho rokovacím jazykom bola iba angličtina, francúzština a domáca fínčina, prepukol v Bruseli nový spor o to, akým jazykom má vlastne hovoriť budúca zjednotená Európa. Bystrí Fíni sa ho pokúsili riešiť šalamúnsky: vzali si na pomoc latinčinu.

Je pravdou, že najrozšírenejšou rodnou rečou EÚ sa po páde Berlínskeho múra stala nemčina. Najviac obyvateľov sa však aj napriek tomu navzájom dohovorí po anglicky. Nikto nepochybuje ani o tom, že svoje si budú chcieť povedať - a to v rodnom jazyku - aj Francúzi. Ich krásna reč predsa je, alebo ešte donedávna bola, považovaná za jazyk diplomatov. Navyše, aj hlavné mesto únie, belgický Brusel, hovorí po francúzsky.

Komu teda vyhovieť? Ak Nemci a Rakúšania vyhrajú svoj jazykový spor, mnohí pozorovatelia sa obávajú toho, že tento precedens využijú Španieli a Taliani. Čo sa však stane, ak sa v budúcnosti budú dožadovať niečoho podobného aj prípadní noví členovia: bude azda o pár rokov jedným z oficiálnych rokovacích jazykov EÚ aj poľština?

Pri dnešných 11 úradných jazykoch používaných v únii dosahuje počet vzájomných možných kombinácií úctyhodné číslo 55! V prípade simultánnych prekladov by sa toto číslo muselo ešte zdvojnásobiť tak, aby sa mohli tlmočníci striedať. Samozrejme, že by si to vyžiadalo dispozičnú prestavbu všetkých európskych inštitúcií. Mnohí prekladatelia by však aj tak len márne čaklali, že sa niekedy dostanú k slovu. Väčšina bruselských "Európanov" totiž aj tak plynule ovláda popri svojom rodnom jazyku aj angličtinu a francúzštinu.

Traduje sa, že keď americký Kongres kedysi hlasoval o štátnom jazyku USA, nemčina prehrala súboj s angličtinou iba o zanedbateľných pár hlasov. Keby to dopadlo opačne, dejiny veľkých svetových konfliktov tohto storočia by boli mali pravdepodobne úplne iný priebeh. Je možné, že Nemci si teraz nechcú nechať ujsť pred nosom vlak aj druhý raz. Asi by sa však mali poučiť z podobnej kŕčovitej snahy Francúzov, ktorá vyvoláva skôr úsmev ako rešpekt. Angličtina je rečou počítačov a svet dnes ovládajú blikajúce svetielka ich obrazoviek. Fínsky pokus s latinčinou teda možno považovať skôr za recesiu, ktorej snahou je upozorniť nemecky hovoriace krajiny únie, aby zbytočne nehnali veci do extrémov.

Isté nemecké noviny napísali, že na únii je najkrajšie to, že v prípade, ak nie je o čom písať, dá sa vždy odviesť pozornosť na podoné pseudoproblémy, ako je oficiálna reč Bruselu. Berlín si možno týmto spôsobom zároveň vyrovnával účty s Romanom Prodim, nespokojným s predkladanými menami budúcich nemeckých komisárov. Zloženie komisie je však už odvčera známe a na program dňa by sa mali čo najskôr dostať skutočné problémy. Európa sa na ich absenciu skutočne nemôže sťažovať.

JURAJ KITTLER