om Kunst Hause, kde má najslávnejší rakúsky umelec Friedrich Hundertwasser svoju stálu expozíciu. Architekt, maliar, grafik a zároveň veľký ekologický aktivista nezaprel svoj originálny imidž. Sedemdesiatročný Hundertwasser pripomínal svojím bizarným výzorom stredovekého orientálneho obchodníka z Bagdadu. Pestrá hodvábna košeľa a nohavice štýlovo harmonizovali s architektonickým okolím, ktoré nepozná pravý uhol. Z asketickej tváre vyčnievala sivá patriarchálna brada, no oči prezrádzali vnútorný humor. Na hlave nechýbala patrične divotvorná pokrývka hlavy. Azda najuznávanejší francúzsky kritik Pierre Restany o ňom vo svojej monografii napísal, že "je najfascinujúcejšou osobnosťou z druhej strany umenia 20. storočia".

Čo pod názvom "druhá strana umenia" Pierre Restany myslel?

"Myslím, že sa ma snažil vyselektovať z tzv. mainstreamu. S Pierrom sa poznáme už dlhé roky - je to skvelý človek a zároveň kunsthistorik s vynikajúcou intuíciou. Raz mi povedal, že cez umenie nastoľujem iný typ otázok. Možno, že to je odpoveď na otázku."

Dalo by sa povedať, že váš typ otázok sa najviac blíži k ekologickému mysleniu?

"Nebránim sa tomu, no problém je širší. Čo potrebuje človek, aby bol šťastný? Progres je regresiou a regresia sa stáva progresom. Ja však verím, že môj spôsob maľovania je odlišný, pretože ide o vegetatívnu maľbu. Niektorí ľudia ju nemajú radi, pretože sa len veľmi pomaly rozvíja a je dosť introspektívna. Nevytvára okolo seba veľký rozruch, neeviduje sociálne pohyby - učí však ľudí, ako by mali normálne žiť."

Svojím domom ste však spôsobili veľký rozruch. Údajne sa stal jednou z troch hlavných turistických atrakcií Viedne.

"Priznám sa, nečakal som takú veľkú popularitu. Na druhej strane môžem cez ňu ľahšie šíriť myšlienky a ovplyvňovať veci, na ktorých mi záleží."

Vplyvní architekti - ako napríklad Holzbauer - však tvrdia, že to nie je architektúra.

"Samozrejme, pretože pre neofunkcionalistov sú moje princípy domu cudzie. Opýtajte sa však nájomníkov domu, či sa v ňom cítia zle. Či im je cudzie, že línie nie sú rovné, z okien im vyrastajú stromy a na strechách je trávnaté ihrisko. Princíp je jasný. Odvíja sa od mojej filozofie 5 ľudských pokožiek. Prvou je epidermis, čiže pokožka vo svojom klasickom poňatí. Druhou vrstvou je oblečenie, treťou je práve dom, ktorý zastrešuje ľudí, no zároveň ho spája so štvrtou vrstvou - jeho identitou. Tam patrí rodina, domov a vôbec ľudská pospolitosť. Piatou pokožkou je prírodný ekosystém našej planéty. Potom už nasleduje vesmír."

Je toto myslenie základom pre špirály vo vašich maľbách?

"Dobrý postreh. Kritici zase hovoria o bezduchom dekorativizme, ktorý používam vtedy, keď neviem, čo s nápadom."

Neprajní vykladači vášho umenia tiež pripomínajú nekritický obdiv viedenskej secesie.

"Vyrastal som vo Viedni, tak prečo by ma mala secesia obísť. Je inšpirujúca, ale dúfam, že som jej duch a štylizujúci ornament posunul ďalej."

Keď sme pri inšpiráciách - kedy a kde k vám prichádzajú?

"Na rôznych miestach planéty. Raz je to Viedeň, potom zase Paríž, Benátky, Sicília či Tahiti alebo Nový Zéland. Veľa cestujem a rád objavujem. Inšpiráciou sú ľudia a, samozrejme, príroda, ktorá sa dostala na okraj zhubnej priepasti. Neviem, či si to človek uvedomuje, ale príroda ho strhne so sebou."

Akú ponúkate záchranu?

"Možno to bude znieť romanticky, ale cez umenie."

Takže napĺňate Dostojevského víziu, že krása spasí svet?

"Keby sa to stalo, tak by som z tohto sveta odchádzal s úsmevom."

Vašej tvorbe však ironický úsmev nikdy nechýbal.

"Suchoty by ma zabili. Bez humoru sa stráca chuť žiť."

Čím je pre vás akt maľovania?

"Je to priam náboženský rituál, pri ktorom počúvam rôzne hlasy. Je to akási simultánna partia šachu, ktorú hrám súčasne s viacerými hráčmi. Každý z nich je jedinečný a prinášajú pamäť z rôznych historických období. Bez reflexie minulosti by sme nepochopili prítomnosť a naša budúcnosť by bola vytrhnutá z koreňov. Maľovanie sú pre mňa dvere, ktoré otváram ľuďom, aby som im ukázal raj na tomto svete."

V monografii P. Restanyho sú aj vaše fotografie z performance koncom 60. rokov, na ktorých ste nahý. Píše sa, že to bol váš protest proti racionalite v umení. Je to presné?

"Boli to nahé demonštrácie, ktoré sme s priateľmi roku 1967 uskutočnili v Mníchove a o rok neskôr vo Viedni na študentskom internáte. Viem sa pohádať s ľuďmi, ktorí hovoria, že umenie musí mať logiku. Nikdy som nebol proti filozofickému konceptu v umení, ale umenie je preto jedinečné, že, slovami Pythagora, počúva hudbu sfér."

Prečo nenávidíte priame línie?

"Žijeme v džungli priamok, ktoré vytvárajú chaos v ľudskej duši. Ak tomu neveríte, skúste spočítať, koľko rovných línií vás obklopuje. Nikdy sa ich nedopočítate. Rovná línia nie je kreatívnou líniou, je len imitáciou priamky. Je nemorálna a chýba jej božia prítomnosť. Intoxikuje ľudskú dušu a z ľudí robí uniformnú masu."

Rezolútny ste aj pri funkcii okien na dome, ktorým prisudzujete nové poslanie.

"Niektorí hovoria, že dom sa skladá z múrov. Ja tvrdím, že z okien. Každé má právo na svoj život, no hovoria spoločnou rečou, a tak vytvárajú celok. Okná, cez ktoré občas vyrastajú stromy, spájajú obyvateľov bytu s okolitým svetom. Sú médiom na zblíženie ľudí s ich prostredím. Z človeka nie je nemá schránka uväznená vo svojej cele odsúdená na tupé pozeranie do idiotského televízora, ale bytosť so svojimi túžbami, ktoré vyvierajú z prirodzených potrieb."

Aké sú vaše túžby?

"Prežiť siedmy mesiac v tomto roku, ktorý Nostradamus vyhlásil za apokalyptický. No a potom, keď sa to podarí, otvárať ľuďom oči a robiť ich šťastnými."

ĽUDO PETRÁNSKY ml.

FRIEDRICH HUNDERTWASSER

Narodil sa vo Viedni 15. decembra 1928 ako Friedrich Stowasser. Priezvisko Hundertwasser začal používať až roku 1949, keď začal rozvíjať svoj originálny štýl. Jeho otec zomrel, keď mal rok. V roku 1943 mu nacisti deportovali do koncentračných táborov 69 príbuzných (všetkých popravili) po jeho židovskej matke - zomrela roku 1972. Od roku 1949 začína intenzívne cestovať po svete. O tri roky neskôr má prvú výstavu vo viedenskom Art Clube a roku 1953 namaľoval svoju prvú špirálu. Roku 1958 sa po prvýkrát oženil (rozviedol sa po dvoch rokoch), roku 1961 si zobral za ženu Japonku Yuko Okewadu (rozviedol sa roku 1966). Na 5. bienále v Sao Paolo roku 1959 získal Cenu Sanbra a na 6. medzinárodnej výstave v Tokiu roku 1960 Mainichiho cenu. O rok neskôr má úspešnú retrospektívu na Benátskom bienále, čo ho definitívne zaraďuje medzi svetových umelcov. Mal stovky výstav po celom svete, pričom tá posledná bola minulý rok v Inštitúte Mathildenhöhe v nemeckom Darmstadte. V spolupráci s P. Schamonim nakrútil film s názvom Hundertwasser Regentag (názov umelcovej starej drevenej lode, na ktorej žil a plavil sa po benátskej lagúne), ktorý bol uvedený v Cannes. Roku 1973 sa stal prvým európskym výtvarníkom, ktorý mal svoje drevorezy tlačené japonskými majstrami. Roku 1981 získal rakúsku štátnu cenu. 17. 2. 1986 bol vo Viedni sprístupnený Hundertwasserhaus a 9. apríla 1991 Kunstahus. V 90. rokoch realizuje viacero architektonických objektov pre Viedeň (napríklad známa Spaľovňa odpadu) a jej okolie.