argumenty v písomnej forme do januára 2000, zatiaľ čo osem členov NATO má na odovzdanie svojich kontraargumentov čas do júla 2000. Hoci súd môže vo svojom konečnom verdikte rozhodnúť aj v prospech Juhoslávie, rozsudok sa dá očakávať až o nejaký ten rok. Preto je viac-menej isté, že zo žiadosti podanej mesiac po začatí náletov na Juhosláviu, do ktorej JZR vkladala nádej na obrat vo vojne, nebude mať jej autor - Miloševičova vláda už žiaden úžitok.
Miloševič sa konečného rozhodnutia súdu s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou ako juhoslovanský prezident nedočká - ľudia, ktorých počas náletov NATO kŕmila propaganda provládnych srbských médií, teraz organizujú masové protesty a žiadajú odstúpenie jeho vládnej garnitúry. Aj keď niektorí srbskí opoziční predstavitelia ako napríklad Vuk Draškovič sú ochotní dať Miloševičovi šancu na reformovanie vlády, juhoslovanský prezident na to prakticky asi nebude mať príležitosť. Krajina totiž potrebuje nevyhnutne financie na obnovu a rozvoj zničeného hospodárstva a čím dlhšie sa Miloševič udrží pri moci, tým menej ich dostane. Finančná pomoc od USA určite nie je zanedbateľná, aj keď za piatimi miliónmi dolárov ponúkaných za chytenie Miloševiča je asi niečo viac ako len podmienka na poskytnutie financií. Navyše, na Miloševiča vydal zatykač Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu pre vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti, čo znamená, že pre Miloševiča na zjednotenej európskej politickej scéne v budúcnosti nie je miesto. Všetky tieto skutočnosti majú spoločný koniec - Miloševič napriek svojim sľubom o reforme a obnove krajiny nepredstavuje pre Juhosláviu alternatívu do budúcnosti.
Neochota alebo neschopnosť politika prispôsobiť sa situácii mávajú bežne za následok jeho odchod z funkcie, ale zaručujú mu aspoň politické prežitie. Z Miloševiča sa však predovšetkým jeho vinou stal politický vyhnanec. MARTIN BAK
(Autor je študentom medzinárodného práva na University College Utrecht)
