Ľudské práva sú v medzinárodných vzťahoch jedným z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich konceptov, ktorý sa v priebehu niekoľkých desaťročí zmenil z bašty štátnej suverenity na legitímnu záležitosť medzinárodného spoločenstva. O tom, že niektoré štáty ešte donedávna považovali stav ľudských práv na svojom území za vnútornú záležitosť krajiny, svedčí kontinuálne a stupňujúce sa porušovanie ľudských práv v Juhoslávii počas posledných desiatich rokov, ktoré v Kosove eskalovalo do takej miery, že ho už jednoducho nebolo možné zakryť. Vynára sa otázka, čo s takouto situáciou môže medzinárodné spoločenstvo robiť; alebo, ak chceme túto otázku položiť vo svetle kosovskej reality, v akom štádiu porušovania ľudských práv v jednom štáte, a či vôbec, má iný (v dodržiavaní ľudských práv tiež nedokonalý) štát alebo skupina štátov právo vojensky zasiahnuť v tomto štáte s cieľom zastaviť porušovanie ľudských práv jeho občanov.
Podľa článku 2 Charty OSN, ktorý zakazuje použitie vojenskej sily bez mandátu OSN, je takýto zásah, v právnej terminológii nazývaný humanitárna intervencia, nelegálny. Čoraz častejšie sa však objavujú hlasy robiace z kosovského prípadu nový precedens pre medzinárodné právo, ktorý by de facto princíp humanitárnej intervencie legalizoval. Odhliadnuc od toho, že tým by sa oba princípy dostali do priameho konfliktu, vytvoril by sa oveľa nebezpečnejší precedens - na svete sa totiž nachádza vyše 200 štátov a v nich od 3000 do 5000 etnických menšín, ktoré by sa potenciálne mohli dostať do podobnej situácie. Teoreticky by to znamenalo, že každý štát by vo svojom mene alebo v mene ktorejkoľvek menšiny (aj svojej, ako napríklad Hitler v Československu v roku 1938), mohol vojensky intervenovať v inom štáte na základe obvinenia, že v ňom dochádza k porušovaniu ľudských práv. Mal by potom niekto väčšie či menšie právo na takú intervenciu a na základe akého objektívneho kritéria? Ak sa vrátime k Juhoslávii, mali Spojené štáty, ktoré ešte neratifikovali dôležité medzinárodné inštrumenty týkajúce sa zákazu trestu smrti, práv žien, práv detí alebo zákazu použitia nášľapných mín, právo v Kosove vojensky zasiahnuť, argumentujúc práve ľudskými právami?
Odpoveď na tieto a podobné otázky je nanajvýš zložitá. Medzinárodné spoločenstvo by si však v každom prípade malo dať pozor, aby v Kosove nevytvorilo precedensy, ktoré by neskôr, tak ako už mnohokrát predtým, mohlo ľutovať. MARTIN BAK
(Autor je študentom
medzinárodného práva
na University College Utrecht)
