Alebo čerešne, či ananás? Jahody celé i polené, čerešne veľké a šťavnaté, ananás, ktorý dužinou pripomína žiarivého podmorského živočícha. Alebo máte radšej pomaranče, kiwi, zákusky či rezy torty plnené ovocím? V trocha netradičnej adjustáži - maľované na plátne - uložené do riadkov, či bezstarostne plávajúce vo vesmíre bezodnej ponuky, útočia na nás zo všetkých strán ako vývesné štíty ambiciózneho cukrára. A vedľa nich výbojne trčiace rúže v spleti sprejových dráh, emblémy evokujúce firemné značky či logá tajných spoločností. Avšak pozor, žiadna virtualita, ani pokus o hyperrealistický prepis fotografie či počítačovej animácie! V rukopise autora vidieť istú hravosť asociujúcu veľkorysé šľahačkové striekance na povrchu lietajúcich tort z nemých grotesiek. Veľké formáty, rozľahlé plochy, ostré a zmyselné farebné kontrasty, hladká maľba i pastóznosť, gestické graffiti, komunikácia rýchleho prenosu. Maľba vitálna, dunivá, útočiaca a dynamická. Žiadne rafinované, delikátne zvádzanie, skôr ostentatívne búšenie na sféru zmyslov.
Série obrazov Dana Meluzina, absolventa Otvoreného ateliéru prof. Ruda Sikoru na bratislavskej VŠVU, svojou eruptívnou silou potešia každého, čo i len potenciálneho hedonistu. Pre vzdelaného diváka sú potom dokladom, ako sa pop-artová imaginácia vlastne nikdy nevytratila a naopak, preliala sa už v polovici 80. rokov do takzvaného media-artu a dekonštrukcie, teda výrazových polôh, ktoré si privlastnili obrazy produkované masmédiami, najmä reklamným layoutom, fragmentárnosťou klipov a filmovými zábermi. Rovnako ako neo-geo ironizujúce zasa geometrickú abstrakciu, blížia sa svojím poňatím skôr k dizajnu a dekorácii. Tesné prepojenie nízkeho a vysokého umenia, subkultúry a elitnej kultúry, teda synkretickú reflexiu spoločnosti prostredníctvom jej vlastného jazyka potvrdili napokon aj viaceré výstavy vo svete začiatkom 90. rokov. Ako ukázal aj neskorší vývoj, tieto obrazy majú stále svoju silu a to napriek tomu, že väčšina z nás reklamné klišé odmieta a proti jeho vizuálnym atakom si vytvára istú imunitu. Priznajme si, navyše, že u nás, vďaka bývalej jednofarebnej totalite s večne prázdnymi regálmi, až teraz, pod diktátom agresívnej reklamy prežívame situáciu Ameriky 50. a 60. rokov, boom konzumných, zaliečavých obrázkov.
Motivické väzby Dana Meluzina na svet konzumu pritom nie sú prvoplánové. Za ľahkosťou a svižnosťou ich maliarskeho rukopisu odhalíme snahu o výtvarný dialóg s odkazom minulosti, o postihnutie posunu vo vnímaní skutočnosti kedysi a dnes, napr. vtipnú analógiu stĺpov antických chrámov s čiarovým kódom na obaloch výrobkov, alebo altamirského býka s lenivo rozvalenou kravičkou Milkou. Dan Meluzin pritom nešpekulatívne a skôr intuitívne zaznamenáva devalváciu tradičných hodnôt práve cez svet trhu a jeho zákony rýchlej spotreby. A komu by bola podozrivá jeho udivujúca energia, nech si spomenie na iných absolventov VŠVU, ktorí sa nemajú na koncoročnom prieskume takmer čím pochváliť. Fakt, že Dan Meluzin mohol vďaka sponzorom využiť priestory múzea a spojiť tak svoju individuálnu výstavu so záverečným pedagogickým hodnotením, možno kvalifikovať síce ako rýchly, ale zatiaľ zaslúžený nástup na výtvarnú scénu.
ZORA RUSINOVÁ
(Autorka je výtvarná teoretička)
