v Nemecka.

Päťdesiatročná história "bonnskej republiky" bola jednoznačne najúspešnejšou kapitolou pochmúrnych nemeckých dejín. Po dvoch svetových vojnách, ktoré Nemci vyvolali, vybudovali na troskách porazeného fašistického Nemecka fungujúcu demokraciu. Po páde komunizmu využili historickú príležitosť na znovuzjednotenie krajiny. Za nemalú cenu. Obavy sveta zo zjednoteného Nemecka u mnohých vyvolávali asociácie z minulosti. Výmenou za súhlas so zjednotením krajiny sa Nemci vzdali svojej stabilnej meny a urýchlili zrod spoločnej európskej meny - eura. Vykúpiť si museli súhlas Ruska a dodnes splácajú spojenie s komunistickou časťou krajiny, ktorá sa síce v čase zjednocovania prezentovala ako desiata najpriemyselnejšia krajina sveta, skutočnosť však bola zdrvujúca. Historický kruh uzavreli s nemeckou dôslednosťou, keď v roku 1991 odsúhlasili opätovné ustanovenie Berlína za hlavné mesto zjednotenej krajiny.

Bonnská bilancia je pre Nemcov oprávnene niečím posvätným. Symbolicky to dokázal bývalý nemecký kancelár Helmut Kohl, ktorý pri príležitosti rozlúčky s Bonnom prvýkrát prerušil svoje mlčanie po porážke v minuloročných septembrových parlamentných voľbách. Helmut Kohl sa síce zúčastňoval na zasadnutiach parlamentu ako poslanec, nediskutoval však a na kritiku reagoval iba smiechom. S Bonnom, ktorého históriu sám šestnásť rokov spoluvytváral, sa však rozlúčil verejne ako s "najslobodnejším, najhumánnejším a najsociálnejším štátom, aký kedy existoval na nemeckej pôde". Mnohí pozorovatelia spájajú presťahovanie z Bonnu do Berlína so zmenou orientácie nemeckej politiky. Vychádzajú z jednoduchých argumentov. Atmosféra Bonnu, malého mestečka na Rýne, sa odrazila v pokojnom povojnovom vývoji Nemecka a dodávala obávanej krajine výraz skromnosti. Aj geografická poloha bývalého hlavného mesta (štyri hodiny od Paríža, tri od Bruselu) podporovala orientáciu zahraničnej politiky na Západ. Päťmiliónový Berlín, ktorého východná časť je stále poznačená komunistickou minulosťou, bude so všetkou drsnosťou odrážať každodenné problémy vnútornej politiky. A svojou geografickou polohou predurčuje orientáciu nemeckej zahraničnej politiky viac na Východ. K radosti postkomunistických krajín, pre ktoré sa Nemecko dávno stalo advokátom v procese európskej integrácie.

Bez ohľadu na to, či bude Nemecko vládnuť z Bonnu, alebo z Berlína, je nesporné, že sa nemenia základné hodnoty, ktoré vyznávalo v uplynulých 50 rokoch. MIRIAM MRÍZOVÁ, Bonn