ých okolností vlasťou. V tom istom čase však stál pred súdom na ostrove Imrali človek, ktorý sa usiloval dosiahnuť to isté. Nepochodil. Iné historické okolnosti a iné záujmy spôsobili, že súd krajiny, ktorá sa tak dôrazne zastávala práva etnických Albáncov, ho odsúdil na smrť.
Alkoholik, ktorý otvorene neprizná, že jeho problémom je pohárik, je neliečiteľný. Vláda v Ankare, ktorá založila svoju defenzívu na tom, že problém Kurdov nie je problémom, pretože neexistujú ani samotní Kurdi, nikdy nedokáže vyriešiť otázku 12 miliónov ľudí bez vlasti, krorí sa uchýlili k násiliu, aby upozornili na svoje základné ľudské práva.
Keď sa v roku 1920 svetové veľmoci zišli v Sévres na rokovaniach o povojnovom usporiadaní sveta, prisľúbili Kurdom samostatný štát. Tri roky na to v Lausanne bola však zmluva revidovaná a milióny Kurdov sa ocitli rozdelené na územiach piatich krajín regiónu. Odvtedy sú obeťami vyšších mocenských chúťok, vlastnej vnútornej nejednotnosti, ich vodcovia koketujú s tým, kto im ponúkne viac: raz s islamom, inokedy s marxizmom, a nezriedka bojujú jedni proti druhým.
Sústredený vonkajší tlak, predovšetkým zo strany Turecka, sa však zároveň stal katalyzátorom, ktorý urýchlil politické dozrievanie kurdského hnutia. „PKK dosiahla úroveň, ktorá neumožní, aby bol proces zvrátený späť alebo dokonca zastavený,“ môže dnes konštatovať Öcalan. Z bývalého „teroristu“ sa počas dlhého úteku naprieč Európou stal politik. Öcalan si naplno uvedomuje hodnotu vlastného života, ktorý v obhajovacej reči ponúkol ako základný vklad pre mierové rokovania. Otázkou je, či na túto úroveň už dorástlo aj Turecko? Len ťažko to možno tvrdiť o rozvášnených davoch žiadajúcich hlavu „krvavého vraha detí“, o „šedých vlkoch“, ktorých vyniesla momentálna vlna nacionalizmu až do vládnych kresiel.
Ak sa Izraelčania dokázali posadiť za jeden stôl s Arafatom, severoírski unionisti hľadajú spoločnú cestu s republikánmi a vodcovia španielskej ETA tajne rokujú s vládou, prečo nevyužila podobnú šancu aj Ankara? Ani v jednom zo spomínaných prípadov to nie je ľahké, všetky sú zaťažené minulosťou a trpia občasnými recidívami. Turecko však odmietlo podať ruku Öcalanovi, ktorý bol ochotný uspokojiť sa s minimálnou požiadavkou - kultúrnou autonómiou pre svoj národ. V Ankare a Istanbule včera rozjasané davy oslavovali veľké víťazstvo. Ale nad kým? Možno už dnes ráno, keď sa zobudia po bujarej noci, zistia, že riešenie základného problému sa nepohlo ani o piaď.
JURAJ KITTLER
