Trinásť tankov? Viac ako tisíc lietadiel NATO bombardovalo Srbsko a Kosovo 79 dní, využívalo najmodernejšiu technológiu, akú možno za peniaze kúpiť, a zničili alebo poškodili len trinásť srbských tankov? Keď sa KFOR zabýva v Kosove, možno sa ešte zopár ďalších zhorených tankov nájde, iste ich však nebude sto. To znamená, že to rozhodne nebola vzdušná vojna, čo presvedčilo srbského siláka Slobodana Miloševiča poddať sa NATO. Trinásť tankov. Táto strohá miništatistika znamená, že netreba márniť čas počúvaním vyhlásení, že vojny dnes možno vyhrať čisto zo vzduchu. Letecké sily a obranný priemysel to, samozrejme, budú tvrdiť ďalej, ale pri tempe strát, ktoré utrpeli srbské sily pri masívnych vzdušných úderoch NATO - približne päť tankov za mesiac - mohol Miloševič zrejme klásť odpor ešte aj v 21. storočí. Prečo sa potom vzdal práve vtedy, kedy sa vzdal? Hlavne preto, že začiatkom júna NATO vyslalo silný signál, že chce začať pozemnú inváziu do Kosova. Miloševičovým hlavným cieľom, napriek jeho nacionalistickej rétorike, nie je držať sa Kosova, ale zostať pri moci a na slobode. Pozemná vojna by preňho bola príliš riskantná, pretože ak by NATO stratilo pár stovák vojakov, bojové zámery aliancie by sa takmer určite rozšírili o zvrhnutie, uväznenie a odsúdenie muža, ktorý zatiahol bývalú Juhosláviu do dekády mizérie a krviprelievania: Slobodana Miloševiča. Preto rýchlo podpísal - v nádeji, že sa zachráni.
Európski členovia NATO sú ešte menej ochotní angažovať sa, keď poznajú prázdnosť prísľubov vzdušných bojovníkov. Nigéria plní nevďačnú rolu vnucovateľa etnického zmieru v západnej Afrike, Uganda klesá pod ťarchou tej istej úlohy v strednej Afrike. Prijateľný kandidát na túto prácu v Ázii sa ešte nenašiel - a USA rozhodne nemajú záujem stať sa svetovým policajtom, keď je cena - vyjadrená v peniazoch i životoch - taká vysoká. Akú budúcnosť teda môže mať tento nový princíp, podľa ktorého vážne porušovanie ľudských práv ruší princíp zachovania suverenity a dovoľuje medzinárodný zásah do vnútorných vecí štátu? Ak by sme za jeho presadenie mali každých pár rokov viesť vojnu, potom nijakú. Dobré zákony sa však presadia do života tak, že si získajú úctu väčšiny ľudí a odstrašia väčšinu potenciálnych páchateľov priestupkov, a nie za pomoci vytrvalej paľby.
Vezmime si pravidlá OSN, ktoré zaručujú suverenitu a nedotknuteľnosť hraníc každého členského štátu. Len päť rokov po svojom vzniku OSN podporila v roku 1950 veľkú vojnu (technicky „policajnú akciu“), aby presadila tieto pravidlá proti severokórejským votrelcom v Južnej Kórei. Potom podobnú operáciu 40 rokov nepodporila, až kým v roku 1990 Irak nezaútočil na Kuvajt. Nemusela, pretože zákony boli zväčša rešpektované. Kosovo môže byť precedensom pre medzinárodné zákony o ľudských právach, rovnako silným, ako bola Kórea pre zákon o suverenite. Možno už nebude nutné viesť podobné vojny s cieľom dosiahnuť silný odstrašujúci efekt pre ďalšie režimy so sklonom ku genocíde - zvlášť ak Miloševič a jeho pomáhači skončia za svoje zločiny pred medzinárodným tribunálom. V takomto prípade bolo v Kosove dovŕšené, napriek všetkým tragickým omylom, niečo veľmi dôležité.
GWYNNE DYER, Londýn
(Autor je historik a publicista)
