ov, ale aj letargiou učiteľského zboru,“ povedal pre SME učiteľ jedného bratislavského gymnázia. „Moji kolegovia učia v úplnej apatii, odrobia si len to, čo majú, chodia do práce, lebo je to ich zamestnanie, ale na žiakov v triedach pôsobia ako vygumovaní ľudia. Sú studení, ľahostajní. Keď sa medzi nimi objaví niekto, kto vyžaduje istú disciplínu, napríklad aby žiaci zdravili, naráža na bariéru nevôle,“ konštatuje angličtinár. Podľa neho v školstve vládne tichá anarchia, učitelia už stratili záujem o prácu, lebo ich povolanie je v spoločnosti roky dehonestované. „Oni už majú vypnuté svedomie, robia iba veci, ktoré sú pre nich výhodné. Za málo peňazí nie sú ochotní sa namáhať,“ tvrdí učiteľ, ktorý má v kolektíve pre svoje názory problémy. „Začala som učiť na osemročnom gymnáziu v Nitrianskom okrese,“ hovorí 25-ročná Kristína, ktorá dnes pôsobí mimo rezortu školstva. „Išla som do praxe s entuziazmom, naozaj som chcela učiť a niečo žiakom dávať. Lenže za katedrou to vyzeralo úplne ináč,“ tvrdí Kristína. „Učila som dejepis a bola som šokovaná, ako málo vedeli gymnazisti z najnovších súčasných dejín. Akoby sa v rodine ani o ničom nezhovárali. Nevedeli, kto to bol Dubček, čo to bola Pražská jar,“ vysvetľuje Kristína. Predstavovala si, že literatúru bude učiť tak, že sa so žiakmi bude rozprávať o knihách. Ale väčšina detí jej snahu ignorovala. Našli sa traja, štyria so záujmom. Vôbec to nebolo tak, ako za jej stredoškolských čias, keď k učiteľovi viacerí cítili úctu a uvedomovali si, že niečo z výučby budú potrebovať napríklad na maturite. „Stredoškoláci sa na hodinách bavili, na otázky mykali plecom, veľmi ma to sklamalo, že neprejavovali záujem,“ hovorí Kristína. Pozor dávali iba na tých predmetoch, z ktorých chceli maturovať. Kristína sa o tom bavila s kolegami v učiteľskom zbore, ale väčšina bola starších v preddôchodkovom veku, ktorým na tom ani veľmi nezáležalo. Učili šablónovite, napríklad dejepis bez komunikatívneho prístupu, poznámky čítali z papierov. Prekvapením pre mladú učiteľku bolo aj to, ako sa študenti správali voči sebe. Vládol medzi nimi fetiš peňazí ich rodičov, tých zo slabšie situovaných rodín dokázali vytlačiť z kolektívu. Z tejto školy postupne poodchádzali mladí učitelia a zostali tam len tí, ktorí učili už rodičov svojich žiakov. Zaujímavé pomery podľa nej vládli v zborovni. Kastovníctvo, intrigy, nadŕžanie riaditeľovi alebo zástupcom, to bola súčasť dňa, ktorá sa prenášala aj do učenia. Najviac sa však Kristíne nepáčil stereotyp, ktorým pedagógovia učili. Napríklad pri cudzích jazykoch nemali žiaci šancu naučiť sa konverzovať, bol to iba dril slovíčok a gramatiky. Aj ďalší absolventi pedagogických fakúlt pre SME povedali, že starší učitelia ich aj na iných školách doslova brzdia. Ak napríklad trieda so začínajúcim učiteľom dosahuje lepšie výsledky, starší začnú tvrdiť, že je to tak preto, lebo mladí sú benevolentní, že ich neznámkujú primerane vedomostiam, jednoducho starší podľa nováčikov žiarlia a nepripúšťajú, že iný prístup by mohol byť úspešnejší.