Gladys Saint-Johnová žila v New Yorku na 14. poschodí toho istého domu, v ktorom svojho času býval český režisér a scenárista Vojtěch Jasný. Manžel Walter jej zomrel, keď mala 60 rokov, a nešťastná sa rozhodla spáchať samovraždu v aute. Na kraji útesu ju zastavil hlas zosnulého manžela, s ktorým zostala v spirituálnom spojení až do svojej smrti pár dní pred 105. narodeninami. Jasný nakrúcal jej osud do poslednej chvíle. „Ešte aj v jej umieraní bola radosť. Držal som ju za ruku, keď sa vrátila z bezvedomia. Spýtala sa ma: Vojto, si šťastný? Povedal som jej, že nevýslovne, pozrela na mňa šťastnými očami a odišla,“ hovorí pre SME. Americký dokument Gladys prezentoval vo svetovej premiére minulú stredu na siedmom ročníku medzinárodného festivalu Art Film v Trenčianskych Tepliciach. Po 120 minútach, ktoré sú výsledným tvarom zo 120 hodín nakrútených záberov, publikum vstalo a dojato aplaudovalo. „Uvedomil som si, že úspech na Art Filme už prekračoval hranice filmu. Sám som si filmoval na kameru tlieskajúcich divákov a boli sme mimo čas. Nastalo to, čo vravel Ježiš - Ži tu a teraz, vždy naplno. Vidíte, sotva som to povedal a už je to preč,“ zahľadí sa Jasný do diaľky a dodá, že koncentrácii na každý okamih ho naučila najmä joga, ktorej sa venuje.
O tom, ako sa dramatik stane prezidentom, a o študentoch, ktorí robili takzvanú nežnú revolúciu. Takzvanú preto, lebo hoci mladí spojili sily a urobili to najlepšie, čo mohli, za prevratom vraj stáli politické kruhy. Tak charakterizuje svoj film Proč Havel?, ktorý na šesť rokov upadol v Českej republike do nepriazne a nesmel sa premietať pre chúlostivú scénu s Václavom Havlom krájajúcim ostrou šabľou rezance v tričku so znakom Rolling Stones a v saku vrchného veliteľa hradnej stráže. „Vtedy som si povedal, že už nebudem nakrúcať filmy o politikoch. O dva roky som síce začal pripravovať film o Michailovi Gorbačovovi, všetko bolo v Moskve dohodnuté, ale potom jeho moc padla a plány boli zmarené,“ spomína Jasný. Predchodcom videokamery Sony, ktorú mal so sebou aj v Trenčianskych Tepliciach, bola Yashica Kyocera Hi 8. Technicky vyspelá kamera odskúšaná americkou armádou v kozme i počas vojny v Perzskom zálive. Zaobstaral si ju vo vojenskom obchode na odporúčanie vysokého dôstojníka, testoval ju so svojimi študentmi a od roku 1993 začal nakrúcať v New Yorku svoje „momenty života“. Ako si ich tak „zbieral do budúcnosti“, stretol na svojej ceste Gladys. „Priateľ, talentovaný herec a perzský básnik vyučujúci na univerzite, mi povedal, že v mojom dome býva babička, ktorá má spojenie so svojím mŕtvym mužom. Prečítal som si jej knihu, príbeh ma upútal, začal som nakrúcať a už som to nenechal. Každú chvíľku som bol pri nej, vodil som do jej bytu zaujímavých ľudí - študentov, hercov, priateľov venujúcich sa spiritualizmu. Gladys ma zaujala tým, že nikdy neklamala. Fascinovala ma hranica medzi životom a smrťou, pretože tieto stavy som prežil sám už niekoľkokrát. Chcel som počuť Walterov hlas.“ A podľa jeho slov sa mu to skutočne podarilo. „Potvrdil mi to, čo som vedel. Stretli sme sa totiž už v minulom živote na vojenskom letisku pri Londýne. Ja som bol stíhacím pilotom v Anglicku počas prvej svetovej vojny a Walter letiskovým mechanikom. Zabil som sa v roku 1922, zanechal som po sebe plavovlasú ženu s modrými očami a 12-ročného syna, takisto plavovlasého s modrými očami. Walter mi prostredníctvom Gladys posielal mystické posolstvá. Tak to funguje medzi svetmi,“ vraví Vojtěch Jasný. O spojení s iným svetom počas nakrúcania nikdy nezapochyboval. „Plne som sa tomu otvoril a prispôsobil svoj život. Bolo to dobrodružstvo, aké by nikto nenapísal do scenára. Gladys zapisovala Walterove slová telepaticky, obrovskou rýchlosťou a ani si pritom nenasadila okuliare. Písala bez toho, aby slovám venovala pozornosť, a pri čítaní už okuliare potrebovala. Spomínam si na krásnu scénu o priateľstve. Mal som kameru na statíve, ale zistil som, že to z neho nepochytám. Tak som ju zložil, padol som na kolená a chodil ako tanečník v čínskej opere. Vôbec si ma nevšímali, akoby na mňa zabudli. Tak si už na mňa zvykli, že nevnímali kameru.“ Z vlastného vrecka ho film Gladys stál 8000 dolárov. „Tých hodinových kaziet je presne 120. Keby to mal byť hoci len 16-milimetrový formát, náklady by išli do státisícov dolárov.“
Skončime nezvyčajne na samom začiatku. Tam, kde Jasný spoznal básnika, ktorý mu predstavil Gladys. Takisto sa ocitol hrou osudu v rovnakom dome, mal na starosti remeselníkov a zabezpečoval stavebné úpravy. A s ním Jasného zoznámil maďarský vrátnik v Battle Hall. „Volal sa Andy Nagy a chodil si nakupovať čabajky a ,uherák? do maďarskej štvrte. Na bicykli, bez helmy. Stokrát som mu hovoril, nech si ju kúpi. Po troch rokoch vyzývania tak urobil. Raz v piatok o tretej popoludní sme sa stretli, mal už voľno a práve odchádzal na nákup. Spýtal som sa ho, kde má helmu. Povedal, že teraz si ju nedá, a nasadil si čapicu z Hamburgu. Stihol som za ním iba zakričať, nech kúpi čabajku aj pre mňa. O hodinu narazil na nákladné auto a rozbil si lebku. Bol som potom pri ňom, ale už bol klinicky mŕtvy. Svitlo mi, že poslednou fázou jeho života bolo dávať ľudí dohromady. Všetkých nás spojil a nemyslel pritom na seba. Keby ma poslúchol, možno by sa mu nič nestalo. Smrť síce bubnuje okolo, ale my ju môžeme svojou silou zdolať. Môžeme prekročiť prah a zachrániť sa. Nič nie je dané mechanicky, vo všetkom máme svoju úlohu,“ dodáva Vojtěch Jasný. Sám vie, čo sú to osudové varovania. Po nakrútení filmu Proč Havel? sa ubytoval u svojho priateľa, producenta Rocka Demersa. Jeho syn sa však vrátil domov a izba, ktorú Jasný obýval, už nebola voľná. „Rock mi zohnal ubytovanie v penzióne pri parku a odtiaľ som chodil na bicykli do strižne. Strihal som aj 16 hodín denne. Jedného dňa išiel predo mnou v aute, ja za ním na pretekárskom bicykli. Zrazu sme boli na križovatke, naskočila zelená a vidím, že sa na mňa rúti šialenec v červenom športovom aute. V zlomku sekundy som sa musel rozhodnúť, či pôjdem ďalej a zmrzačí ma, alebo to stočím doprava. Prudko som to stočil a zbadal rodinku s malými deťmi. Matka cúvla, bicyklom som narazil na dievčatko, odhodilo ho nabok, ale nikomu sa nič nestalo. Rockovi som o tom ani nepovedal. Postavil som sa pred zrkadlo a spýtal sa sám seba: Panebože, prečo sa to stalo? Má to nejaký význam? Možno iba preto, aby sa človek zbavil strachu. Alebo ako náznak toho, že budú aj ťažšie chvíle. A skutočne to tak bolo. Bolo to tvrdé varovanie. O dva dni ma takmer zrazil bezohľadný šofér nákladného auta. Takýmto varovaniam musíme načúvať. Nič nie je náhoda. Určité chvíle sa opakujú a majú v živote svoj význam. Božiu prozreteľnosť alebo karmu nikdy nepochopíme, iba ju môžeme cítiť a vrátiť sa späť.“ Vlani sa Jasný vrátil na rodnú Moravu, aby nakrútil voľné pokračovanie klasiky Všichni dobří rodáci. „Bol to môj plán, ale vedený tou prozreteľnosťou. Musel som sa vrátiť a vyriešiť si svoj vzťah k vlasti. A teraz to už, bez ohľadu na kritiku, viem - podarilo sa mi tu zanechať odkaz môjho života.“
DALIBOR HLADÍK
