Bitka na Kosovom poli, od ktorej včera uplynulo 610 rokov, je až dodnes najdôležitejším historickým okamihom srbských národných dejín. Čo naozaj stojí za pozornosť, je skutočnosť, že túto porážku Srbi oslavujú ako víťazstvo. Pretože to bola skaza a smrť národných hrdinov, svätcov a mučeníkov. Jej výročie Vidov dan, t. j. deň sv. Víta býva príležitosťou pripomenúť si niekdajšiu veľkosť srbskej ríše. Úrodné Kosovo polje leží obklopené horskými pásmami asi 250 kilometrov južne od Belehradu, medzi Prištinou a Uroševacom. Je známe ťažkým, krvavočerveným vínom, ktorého farba môže sentimentálnemu človeku celkom dobre pripomenúť udalosti, ktoré sa tu odohrali v dávnej minulosti, ale, žiaľ, aj tie celkom súčasné.
V utorok 28. júna 1389, na deň sv. Víta sa zjednotení južní Slovania na Kosovom poli postavili pod vedením kniežaťa Lazara Hrebeljanoviča proti osmanskému vojsku, ktoré viedol sultán Murad a jeho dvaja synovia Bajezid a Jakub. Súčasné odhady hovoria o zhruba 70 000 mužoch na tureckej strane a o niečo menej ako polovici na srbskej strane, pretože veľa Lazarových spojencov a vazalov nedorazilo včas. Či úmyselne, ťažko povedať. Môžeme sa však domnievať, že v osmanskom vojsku bojovali aj sultánovi srbskí vazali, čo tragiku zápasu ešte podčiarkuje. Napriek tomu tureckí dejepisci uvádzajú, že nepriateľská armáda mala výraznú prevahu. Turci zvíťazili, ale na poli slávy zanechali takmer tretinu svojho vojska. Za zvlášť pamätihodné sa považuje, že padli obaja hlavní velitelia. Smrť z oboch urobila mučeníkov.
Stretnutie sa začalo ako obvykle dažďom šípov, Turci však mali aj delá. Srbská ťažká jazda najprv získala prevahu a porazila jedno krídlo tureckého šíku, šťastie sa však obrátilo v okamihu, keď od smrteľne zraneného sultána Murada prevzal velenie jeho syn Bajezid. Ako zahynul nešťastný sultán? Podľa povesti bol člen Lazarovej družiny Miloš Obilič (tiež Kobilovič) v predvečer bitky - pri obvyklej pitke - obvinený zo zrady a zaplietol sa do súboja s Lazarovým zaťom, ktorý vraj neskôr sám ušiel spolu s 12 000 mužmi z bojového poľa, keď sa situácia obracala v Lazarov neprospech. Aby Obilič dokázal vernosť kniežaťu, vybral sa ako vyslanec (!) k sultánovi, prebodol ho a sám zomrel rukou jeho „ochranky“. Srbi, pochopiteľne, odmietajú príbeh o úkladnej vražde a veria, že Obilič sa k sultánovi presekal v boji. A ako zomrel srbský knieža Lazar? Jeho kôň sa prepadol do nastraženej pasce, Turci ho zajali a ako osnovateľa vraždy sultána Murada - sťali.
V tradičných srbských príbehoch o Kosovom poli sa opakuje motív sporu medzi urodzenými Srbmi, krivého obvinenia zo zrady z úst skutočného zradcu, porážky ako božieho trestu a apoteózy kniežaťa Lazara, ktorého v roku 1390 vyhlásili za svätého. Bitka býva označovaná aj ako srbská Golgota, kde vraj pravoverné vojsko dalo prednosť prijatiu do kráľovstva nebeského pred pozemským víťazstvom. A Srbi sa od tých čias považujú za - „nebeski narod“!
(Podľa M. W. Weithmann, Balkán: 2000 let mezi Východem a Západem - bj)
