Obchodníci v krajinách EÚ, ale aj inde vo svete zareagovali na zverejnené uznesenie Európskej komisie tým, že okamžite začali sťahovať rizikové výrobky z obchodov. Na Slovensku sa najprv týždeň nič nedialo - aspoň pred očami verejnosti - a až potom vydali kompetentné orgány prvú informáciu distribútorom a spotrebiteľom…
„Vo vyspelých štátoch je zaužívané pravidlo, že ak sa predajca či výrobca z akejkoľvek informácie - aj z novín - dozvie, že určité potraviny sú zdraviu škodlivé, okamžite musí stiahnuť z obehu všetky výrobky vyrobené za tých istých podmienok. O tomto zistení a o prijatých opatreniach musí hneď informovať aj príslušný orgán potravinového dozoru a verejnosť.“
Podľa vás teda naše orgány potravinového dozoru v nedávnej situácii nezareagovali adekvátne?
„Neprichodí mi hodnotiť ich reakciu, lebo neviem, s akými informáciami pracovali, ale myslím si, že konali v súlade so zákonom. Prípad s dioxínom však ukázal, že systém ochrany zdravia ľudí ustanovený v našich zákonoch nechráni spotrebiteľa účinne. Problém je v tom, že náš systém sa zakladá na schválení potravín pred dovozom zo strany ministerstva zdravotníctva a na certifikátoch vydávaných Slovenskou poľnohospodárskou a potravinárskou inšpekciou. Už viackrát sa ukázalo, že tieto rozhodnutia a certifikáty nie sú najvhodnejším potvrdením toho, aká je aktuálna kvalita privážaných výrobkov. Tieto potvrdenia sa dávajú na 1-3 roky dopredu. Dovozca má síce povinnosť dodržať to, čo deklaroval ako vzorku, ale svojím spôsobom už to opatrenie uberá na pozornosti kontrolných orgánov na hraniciach pri vstupe potravín na naše územie. Myslím, že ministerstvo zdravotníctva malo zareagovať ihneď po zverejnení uvedeného uznesenia EK.“
Poznáte lepší spôsob, ako ustrážiť kvalitu potravín?
„Podstatne viac posilniť terénnu kontrolu na trhu a na hraniciach pred kabinetnou kontrolou, keď sa predkladá jedna vzorka, a úradné osvedčenia by sa mali vydávať len s ohľadom na minulosť výrobku. Keď sa predkladá vzorka, vždy sa prinesie to najlepšie. Uvedomme si, že rozhodnutím a certifikátom sa vedeli preukázať v minulých týždňoch aj tí, čo doviezli dioxínové potraviny.“
Podľa toho, čo hovoríte, mala by sa zmeniť filozofia potravinového dozoru?
„Naša filozofia je oproti štátom EÚ rozdielna v tom, že sa tu zachovali pravidlá, aké platili v socialistickom hospodárení, a tie uplatňujeme dnes v trhovom hospodárstve - schvaľujeme výrobok dopredu. Pre slovenské orgány je dôležitejší výrobok ako zdroj, z akého sa vyrába. Na to, aby ste mohli výrobok vyrábať alebo dovážať, sa preň robí kabinetný prijímací pohovor. Ak si to vybavíte, máte na tri roky pokoj. Pritom všade vo svete sa výrobok len ohlasuje a platí to, čo je napísané na obale výrobku. Čo sa na výrobok nedá napísať, je napísané v predpisoch.“
Mohli by ste bližšie konkretizovať, v čom je rozdiel medzi našimi pravidlami a praxou v EÚ pri takýchto haváriách?
„V EÚ platí na rozdiel od nás smernica o všeobecnej bezpečnosti výrobkov - dáva výrobcom, nielen ústredným orgánom povinnosť informovať, ak zistia nejaké nebezpečenstvo. Oni musia ako prví vyslať verejnosti informáciu, že výrobok je nebezpečný, a musia z vlastnej iniciatívy stiahnuť výrobky z obehu. To sa týka nielen zhotoviteľa výrobku, ale aj dovozcu alebo obchodného zastúpenia a týka sa to nielen potravín. Sem spadá i povinnosť distribútorov spolupracovať pri sťahovaní tovarov z obehu.“
Slovenská verejnosť pomerne užasnuto sledovala, ako chaoticky sa menili zoznamy zakázaných potravín. Ako ste sa na to dívali vy?
„Ak by u nás platili iné zákony, zoznamy by mali vydať dovozcovia na základe podkladov od svojich dodávateľov. Ak sa záväzné zoznamy vydávajú z najvyššej inštitúcie v štáte, vždy sa na niečo môže zabudnúť alebo sa niekomu môže neprávom uškodiť. Je to síce snaha pomôcť problému, ale ten zoznam mal byť len pre interné potreby, aby orgány potravinového dozoru vedeli, čo majú kontrolovať. Ako všeobecne záväzné opatrenie však malo prísť podľa mňa ustanovenie všeobecného charakteru. Kontrola mala okamžite zareagovať na tony tukov a mliečnych výrobkov dovezené z Belgicka v apríli a máji. To bola úloha štátnej správy - zistiť, kto to doviezol, čo s tým urobil, a pozastaviť to.“
Na tlačovke 10. júna časť informácií zverejnili, medzi iným aj to, že za 1. štvrťrok sa doviezlo z mäsa jedine bravčové. O spracovateľovi však nepadlo slovo. Rovnako ostalo nešpecifikované, ako sa naložilo s dovezeným belgickým tukom.
„Podľa mňa tieto skutočnosti nemali zostať skryté verejnosti. Nedozvedel som sa, či sa z toho mäsa nevyrobili salámy, alebo z tuku sladkosti, ktoré nakoniec dostali označenie Made in Slovakia. Na základe všeobecného zákazu by bol výrobca buď povinný oznámiť, kam suroviny uskladnil, alebo označiť, do ktorých výrobkov ich použil, a cez kontrolné orgány informovať verejnosť. Pretože inak sa celá situácia so zoznamami môže chápať ako boj proti belgickým výrobkom. To, čo sme doviezli z Belgicka, nemuselo byť kontaminované, ale povinnosťou toho, kto doviezol belgický tuk, bolo kričať - pozor, tento výrobok môže obsahovať aj dioxíny, ja som to nevedel, keď som to kupoval. Ľudia, nejedzte to! Každý seriózny výrobca a dovozca by sa mal snažiť očistiť sa. To, čo nasledovalo v Belgicku aj inde - tie vyprázdnené regály, to bolo to najlepšie očistenie.“
Belgická vláda padla v dôsledku dioxínovej aféry, lebo namiesto toho, aby kompetentní ministri zverejnili nebezpečenstvo, zisťovali, aký je rozsah kontaminácie. Hoci náš spotrebiteľ nebol až taký ohrozený, ako môže reagovať na informácie, že pravdepodobne jedol kontaminované potraviny?
„Ak to jedol, pravdepodobne bol zaťažený nejakou dávkou toxickej látky, a ak sa uňho prejavili nejaké chorobné stavy, mal by sa informovať u lekára, či to s tým nemá súvis. Ak má doma nejaký druh potraviny z uvedeného regiónu, môže to vrátiť do obchodu. Ale s dioxínmi je to ako pri ožiarení. Okamžite sa na človeku nič neprejaví, iba ak časom. Táto aféra je presne to isté ako Černobyľ. Aj vtedy sa odstraňovali potraviny, ktoré mali iba povrchovú kontamináciu, ale potraviny, ktoré mali vbudovanú kontamináciu, o to sa málokto zaujímal.“ (ru)
