Žiadny autor katastrofickej finančnej literatúry by sa nemohol dožiť vhodnejšej doby na vykreslenie základných kulís drámy - stále rastúcej ceny kapitálu, založenej na prehnanej viere vplyvu nových technológií na produktivitu práce a na bezhlavej dôvere v americký model - oba faktory sú zaradené jeden vedľa druhého a spoločne sa dopĺňajú finančnou ochabnutosťou a krehkosťou celého globálneho systému, čo sa neblaho preukázalo v priebehu ázijskej krízy, umierajúcim Japonskom alebo chaosom v Rusku. To všetko dohromady tvorí smrtiaci koktejl. Možno však nakoniec pôjde o viac než jeden katastrofický scénar. Nikto by totiž nemal byť prekvapený, keď sa skutočná záverečná kapitola globalizačnej drámy deväťdesiatych rokov zvrhne na katastrofu nového pádu na Wall Street, tak príhodne načasovaného na 70. výročie krízy v roku 1929.
A od „čierneho utorka“ bude veru len malý krôčik k novej celosvetovej kríze. Prečo? Európa totiž nedisponuje žiadnou politikou, ktorou by mohla otvorene a primerane reagovať na podobné krízové situácie, pretože jej finančná (resp. fiškálna) pozícia je už aj tak dosť oslabená a nová Európska centrálna banka bojuje s vlastnou neschopnosťou a zaslepenou posadnutosťou bojom s infláciou. Tiež Japonsko nebude schopné adekvátne reagovať, pretože jeho vláda teraz nedokáže udržať nad vodou ani svoje vlastné hospodárstvo. A v Amerike, kde dôvera vo vlastný systém je príliš veľká, až nesmierna, by vlastne nikto nebol prekvapený, keby ekonomika jednoducho skolabovala a vyvolala explóziu celého kapitálového trhu.
Predkladám teda približný nákres budúcej krízy, ktorá už visí vo vzduchu. Je to trebárs neuveriteľné, ale ľudia budú stále tvrdiť, že váha jednotlivých problémových súčastí systému je nadnesená a že ku katastrofe nedôjde.
Akcie na newyorskej burze sú nadhodnotené. Podľa akejkoľvek tradičnej definície ide o nestabilný stav. Hodnota kapitálu dosahuje takmer dvojnásobok HNP, čo je oveľa viac než kedykoľvek predtým a prinajmenej o štvrtinu viac, než bol vrchol japonského nadhodnotenia burzy zhruba pred desaťročím. Podľa kritérií americkej centrálnej banky (FED - Federal Reserve System) sú akcie nadhodnotené o 40 %. Teraz sa preto FED musí sústrediť na spomalenie amerického rastu. Tri roky ekonomického rastu vo výške 4 % pri plnej zamestnanosti priamo hovoria o inflačnom probléme.
Na strane ponuky, akokoľvek sú pravdivé tézy, že k zvyšovaniu rastu dochádzalo pomocou vyššej produktivity práce a tiež pomocou väčšej výroby, nie je vlastná skutočnosť taká dokonalá. Avšak na strane dopytu príjmy z kapitálového trhu za posledné dva roky udržujú tlak na výdavky, a tým i rast. Očakáva sa, že FED začne zvyšovať úrokové miery už v budúcich týždňoch a zásadne i v budúcich mesiacoch. V minulosti žiadna americká expanzia nemala šancu ísť s vekom, všetky boli skôr alebo neskôr FED udusené. S istou mierou šťastia to tentokrát bude iné - problém inflácie zatiaľ nie je akútny, a tak by včasné a postupné obmedzovanie mohlo priniesť spomalenie a nespôsobiť krízu. A práve spomalenie je tým, čo nutne potrebujeme na fronte s infláciou. Neexistuje žiadny dôvod a nakoniec ani ospravedlnenie, aby FED spôsobil otvorenú recesiu.
Avšak tento scénar môže byť príliš priaznivý. Čo keď kapitálový trh nebude vyhliadkami na vyššie úrokové miery dostatočne vystrašený? Potom bude priebeh oveľa drsnejší, najprv úrokové miery prudko vzrastú a potom, až budú maximálne, sa kapitálový trh zrúti. Vysoké úrokové miery a hlboký pokles cenných papierov - o 20 či 30 percent - iste zrazia hospodárstvo USA na nulový rast, alebo ešte nižšie. To samé o sebe ešte nie je také strašné, ale kde nájdeme istotu, že či to nebude ešte horšie. Ako by sme mohli potom veriť, pri finančnej zraniteľnosti všade okolo, že USA a s nimi celý svet neskončia ako Japonsko - jeden deň na vrchole a druhý v priekope?
Existuje však niekoľko dobrých dôvodov na to, aby sme si mohli byť istí, že budúce problémy USA budú do značnej miery obmedzené. Po prvé, na rozdiel od Japonska a od pádu jeho nadhodnoteného kapitálového trhu, sú bilančné úvahy amerických bankových domov v poriadku a nehnuteľnosti nie sú nadhodnotené. To obmedzuje pokles úrokových mier a zníženie cien akcií. A aj keby sa situácia vyvíjala zle, sú po ruke liečebné prostriedky: veľký prebytok rozpočtu umožňuje veľké daňové škrty, ktoré v Amerike vždy dobre - a hlavne rýchlo - fungujú. A keby sa situácia vyvíjala skutočne veľmi, veľmi zle, FED môže znížiť úrokové miery.
Vývoj teda môže byť drsný - ako vždy, keď sú ekonomiky prehraté. Ale oveľa pravdepodobnejšie je, že ľudia si povedia, že tentokrát je to iné - známa fráza, ktorú počúvame vždy, keď je prognóza zlá.
To, pred čím Amerika stojí, nie je špekulatívne ekonomické divadlo, na ktoré môže celý svet pozerať s istým pocitom škodoradosti. Ostatok sveta skoro zistí, že nebude jednoduché stlmiť vlny, ktoré udalosti v USA vyvolávajú. Spomalenie ekonomického vývoja v Amerike obmedzuje šance na zlepšenie situácie inde a kráti nádeje na akýkoľvek väčší rast krajín od Ázie až po Európu. V Latinskej Amerike, a všeobecne v ďalších krajinách s novo sa rozvíjajúcim hospodárstvom, sa dá predpokladať veľké napätie. Príklady finančného upevňovania a pády kapitálových trhov vo vyspelých krajinách desia investorov a odrádzajú ich od rozvíjajúcich sa trhov. Kto by chcel investovať v Ekvádore alebo v Poľsku, keď sa otriasa newyorský kapitálový trh?
Všetko sme to skúsili len pred niekoľkými týždňami, keď banka FED najskôr naznačila svoj záujem a starosť o ďalší vývoj miery rastu inflácie. Prirodzene, na mieste je otázka ako hospodáriť s dolárom. Ak je situácia na kapitálovom trhu USA všeobecne vyhodnotená ako koniec americkej ekonomickej expanzie, potom to pre dolár znamená, že bude rozpredaný. To nie je veľkým problémom pre Spojené štáty ako také, ale v každom prípade pre Európu, keďže silný dolár dlho fungoval ako program zamestnanosti. To isté platí pre Áziu, kde je jen už silný, aspoň v rámci ekonomiky, ktorá je polomŕtva. Finančné krízy, ktoré sa odohrali v posledných troch rokoch, tak možno boli len predohrou.
RUDI DORNBUSCH
(Autor je profesorom ekonómie na MIT a bývalým vrchným ekonomickým poradcom Svetovej banky a MMF)
