Nemecký Spolkový snem konečne v minulých dňoch rozhodol o výstavbe pamätníka, ktorý by na základe zložitého a siahodlhého rozhodovania pokojne zniesol prívlastok „stavba desaťročia“. História realizácie stavby berlínskeho pamätníka obetiam holokaustu má za sebou viac ako jedenásťročnú históriu s dvomi veľkými architektonickými súťažami a množstvom nekonečných diskusií jednak na úrovni Spolkového snemu, najmä však v radoch poslancov berlínskeho zastupiteľského zboru. Originálne a tak trochu šokujúco netradičné pole, posiate niekoľkými stovkami vysokých betónových kvádrov - výtvor amerických architektov Petra Eisenmana a Richarda Seru - vyrastie v samom centre Berlína v blízkosti Brandenburskej brány. Na tomto mieste neďaleko Ríšskeho snemu sa pôvodne nachádzali záhrady ministerstiev a dnes tu vládne prevažne postmoderná architektúra nových luxusných obchodov a hotelov. Práve na tomto mieste bude pamätník ako rušivý moment symbolizovať zlom v dejinách civilizácie, ktorý predstavuje názov Osvienčim.

Väčšinová vôľa zvolených zástupcov nemeckého parlamentu umiestniť v staronovom hlavnom meste tento viditeľný znak hanby, zármutku a zodpovednosti bola jasná už pred rozhodnutím o presunutí Spolkového snemu z Bonnu do Berlína. 439 z 559 prítomných poslancov hlasovalo v prvom hlasovaní za výstavbu pamätníka, 115 bolo proti a piati sa zdržali. Problémom sprvoti zostalo „venovanie“ stavby: z radov mladých kresťanskodemokratických poslancov (CDU) vyšla iniciatíva na zriadenie pamätníka všetkým obetiam národného socializmu, nielen Židom. Naproti tomu postsocialistická PDS poukazovala s podporou bývalej predsedkyne snemu Rity Süsmuthovej na nezlučiteľnosť organizovaného vyhladzovania židovského národa s inými obeťami vo forme navrhovaného pamätníka. Nakoniec bol výsledok hlasovania 218 ku 325 v neprospech venovania pomníka všetkým obetiam nacistického režimu.

Ďalším problémom sa ukázala byť samotná forma stavby. Pôvodný návrh musel Peter Eisenman pod tlakom poslancom výboru pre kultúru „obohatiť“ o malé informačné centrum. Napriek tomu zostala pôvodná forma rôzne vysokých betónových kvádrov s menami miliónov zavraždených Židov, symbolizujúcich osamotenosť a ponechanie vlastnému osudu v bezcitnom svete zachovaná. Nepresadil sa ani protinávrh štátneho tajomníka pre kultúru v úrade kancelára Michaela Naumanna s veľkým „Domom spomienok“, v ktorom mala okrem iných sídliť aj nadácia Shoah, založená americkým režisérom Stevenom Spielbergom s cieľom zachytiť na filmové nosiče rozprávanie čo najväčšieho počtu ľudí, ktorí prežili nemecké koncentračné tábory. Napriek tomu, že súčasný primátor Berlína Diepgen sa nikdy netajil odporom proti víťaznému návrhu, zaručil sa poslancom, že výsledok hlasovania čo najskôr premietne do reality. Zostáva už len dúfať, že to nepotrvá ďalšie desaťročie.

RICHARD MENCZER

(Autor je politológ, doktorand na Slobodnej univerzite Berlín)