Aj keď sa to spočiatku tak nezdalo, ale Bill Clinton bol rozhodný ako nikdy predtým. Vypočul poradcov, usmial sa nad dobrým nápadom a zvraštil čelo nad kritikou či výstrahou. Ale rešpektoval fakty. A na základe faktov rozhodol. Poslal proti Miloševičovi prvé tomahawky a prvé stovky útočných lietadiel ako údernú päsť NATO proti jednému diktátorovi, ktorý sa nevedel zmestiť do kože. Práve nad Kosovom, či Juhosláviou, sa začala v druhej polovici marca tohto roku rodiť Clintonova zahraničnopolitická doktrína. A dosiahla úspech: Miloševičova „popularita“ prudko klesá, viacerí vojaci, ktorí za neho mienili preliať krv kosovských Albáncov, pýtajú nezaplatený žold, kriticky sa ozýva pravoslávna cirkev a Američania od čias hlbokých šesťdesiatych rokov, keď sa podobné veci organizovali, verejne ponúkajú päť miliónov dolárov jedincovi či skupine na chytenie diktátora a jeho predvedenie pred Medzinárodný trestný tribunál do Haagu. Miloševič má nový štatút: je medzinárodne stíhaným vojnovým zločincom!
Clintonova doktrína je projektom celkom novej podoby. Má nové ciele a používa aj nové prostriedky. Zdá sa, že aj keď sa inšpiruje minulosťou, je nacielená najmä na budúcnosť. Odlišuje sa od Trumanovej doktríny vykresanej krátko po druhej svetovej vojne, ktorej účelom bolo v časoch studenej vojny zadržiavať komunizmus napríklad aj v juhovýchodnej Ázii. Je iná od Reaganovej doktríny odstránenia „ríše diabla“, ako známy americký prezident označoval bývalý Sovietsky zväz. A je iná dokonca aj od Bushovej doktríny nastolenia nového svetového poriadku zo začiatku tohto desaťročia. Clintonova téza by sa na prvý pohľad dala najviac porovnať s akciou spojeneckej koalíce v roku 1991 na oslobodenie Kuvajtu spod okupačnej čižmy irackého Saddáma Husajna. Ale aj toto porovnanie kríva. George Bush vydal povel na útok aj z jasných, hmatateľných dôvodov. Husajn ohrozil bezpečnosť svetových zásob ropy na Blízkom východe, z ktorých čerpá vo veľkom aj Amerika. V Kosove však nešlo o nič podobné. Žiadna ropa, žiadne možnosti aspoň na nejaký biznis. V Kosove išlo podľa všetkého vôbec o prvú „vojnu“ vedenú na obranu ľudských práv. A „vojnu“ vedenú alianciou NATO po prvý raz za jej päťdesiatročného jestvovania. Preto táto akcia zmiatla nielen mnohých intelektuálov, ale aj politických, či vojenských stratégov a komentátorov a, pravdaže, aj masy obyvateľov najmä v Európe, a to bez rozdielu, či zo západnej, strednej, alebo jej východnej časti. Akoby sa za ľudské práva nemalo bojovať iba dlhými prejavmi na pôde OSN, ale aj mohutnou vzdušnou silou. Akoby ľudské životy nemali ani takú hodnotu ako ropa… Bill Clinton správne odhadol čas. Čas, v ktorom žijeme, nemôže byť priestorom pre diktátorov, etnických čističov, nenávistníkov, ktorí osočujú iných ľudí iba preto, že hovoria iným jazykom alebo vyznávajú iné náboženské a kultúrne hodnoty. Americký prezident počas návštevy macedónskeho utečeneckého tábora Stenkovac, kam sa utiahli desaťtisíce etnických Albáncov pred Miloševičovými vraždiacimi komandami, vyslovil onú principiálnu vetu: „Musíme vyhrať mier. Ak to môžeme dokázať na tomto mieste, môžeme to povedať ľuďom celého sveta. Kdekoľvek žijete, či v Afrike alebo v strednej Európe alebo na inom mieste, ak niekto príde a začne prenasledovať nevinných ľudí a pokúsi sa ich zavraždiť pre ich rasový pôvod, etnický koreň alebo náboženstvo a bude v našej schopnosti zastaviť to, zastavíme to.“
Môžu byť jasnejšie slová o zrode novej doktríny na obranu práv jedinca, človeka, ľudského tvora? Definovanie takéhoto postoja je inšpiráciou do budúcnosti. Clintonova akcia v Kosove nesie v sebe poučenie v prvom rade najmä pre diktátorov akéhokoľvek razenia. Či sa dostanú k moci podvodom, alebo aj slobodnými voľbami. Ak začnú vystrájať a potláčať či vraždiť iné etnikum, môžu očakávať odpoveď tvrdou vojenskou silou. Ľudské práva sa na konci druhého tisícročia stávajú konečne nadradenými nad inými hodnotami, dokonca aj nad hranicami štátov. Svet sa už nebude viac pozerať s odvrátenou tvárou na odštartovanie prípadnej novej genocídy kdekoľvek, kde sa k nej začne schyľovať.
MICHAL HAVRAN
