Tak či onak - talianska hviezda svetovej kinematografie Sophia Lorenová, ktorá svojou prítomnosťou minulý piatok poctila záver siedmeho ročníka medzinárodného festivalu Art Film v Trenčianskych Tepliciach, si získala srdcia stoviek divákov záverečného ceremoniálu v Kursalone i svedkov slávnostného zápisu na Most slávy. Pred hotelový komplex Miramare Corfu, kde na zábradlie sama pomohla upevniť pamätnú tabuľku so svojím menom, ju prišli pozdraviť nadšené zástupy festivalových a kúpeľných hostí. Ďalší z obdivovateľov jej stále sviežej krásy a výrazného hereckého umenia neváhali zaplatiť päťstokorunové vstupné na odovzdávanie cien festivalu, kde uviedla projekciu filmu Zvláštny deň (1977) režiséra Ettore Scolu. Označila ho za možno najlepší, aký kedy nakrútila po boku Marcella Mastroianniho, a búrlivý potlesk stojaceho publika jej vháňal slzy do očí. „Radšej už nebudem ďalej rozprávať, lebo sa vám tu rozplačem,“ povedala a z rúk riaditeľa festivalu Petra Hledíka prevzala zmenšenú sklenenú plastiku svojej pocty Hercova misia. „Sľubujem, že doma bude mať svoje miesto medzi mojimi dvoma Oscarmi,“ dodala. Prvú sošku americkej Akadémie filmových umení a vied získala v roku 1962 za postavu Cesiry v pôvodnej verzii klasickej vojnovej drámy Vrchárka (La ciociara), o tri roky neskôr bola nominovaná za ďalší film režiséra Vittoria De Sicu nazvaný Manželstvo po taliansky (Matrimonio all‘italiana) a v roku 1991 sa stala držiteľkou čestného Oscara za celoživotné dielo. Je aj laureátkou čestného francúzskeho Césara, majiteľkou štyroch Zlatých glóbusov i osobitnej ceny Cecila B. DeMilleho (1995) od Hollywoodskej asociácie zahraničnej tlače, ocenení z festivalov v Berlíne, Cannes aj Benátkach, kde za ňu vlani v septembri prevzal Zlatého leva za celoživotné dielo jej manžel Carlo Ponti. Mesiac predtým totiž prekonala srdcový záchvat, keď ju postihla nevoľnosť pri lete z Los Angeles do New Yorku. Aj preto v Trenčianskych Tepliciach zdôraznila, že si už musí na srdce dávať väčší pozor.
„Na chvíle dojatia si herec nikdy nezvykne. Bez ohľadu na to, kde a za akých okolností ich prežije. Hoci je pravda, že u každého to vyvoláva iné pocity. Ale ja vám úprimne poviem, že dnes som na scéne ani nemohla hovoriť, tak mi bolo do plaču,“ zareagovala Lorenová na otázku SME, či je dojatie rovnaké aj na miestach, o ktorých možno pred príchodom ani netuší, kde sa nachádzajú na mape. Kým sa nezjavila v piatok krátko popoludní v Trenčianskych Tepliciach, našlo by sa zopár skeptikov aj priamo v organizačnom štábe. Bolo skutočne ťažké uveriť, že na Art Film zavíta osobnosť Lorenovej formátu. Najväčšia hviezda v histórii festivalu však čakajúce davy nesklamala, hoci jej osobný agent z programu vyškrtol plánovanú tlačovú konferenciu i samostatné rozhovory so zástupcami mediálnych partnerov. Napokon sa s nimi stretla na spoločnom brífingu, ktorý trval iba niekoľko minút.
Dodnes majú filmoví fanúšikovia v pamäti jej tohtoročné vitálne hosťovanie na udeľovaní Oscarov, kde odovzdala sošku za najlepší film v inom ako anglickom jazyku svojmu rodákovi Robertovi Benignimu, tvorcovi tragikomédie Život je krásny. Akadémia ocenila i hudbu v tejto snímke a Benigni zároveň uspel v kategórii hlavných mužských úloh. Ďalší taliansky herec Michele Placido, ktorý bol takisto vzácnym hosťom Art Filmu, otvorene priznal, že mu tých Oscarov závidel. Ako sa na kolegialitu v rodnej kinematografii pozerá Sophia Lorenová, ktorej oscarový výkrik krstného mena Roberto po rozlepení obálky vyznel mimoriadne úprimne? „Oscar nie je žiadny žart. Pred vyhlásením výsledkov ich v sále nikto z nominovaných ani len netuší. Naozaj sa dozvieme, kto to vyhral, až potom, keď sa rozlepí obálka. Ja som si v ten večer z márnomyseľnosti nedala okuliare a keď som otvorila obálku, v prvom momente som videla iba písmená g-n-i. Okamžite som spontánne zakričala Roberto, lebo som už bola presvedčená, že to nebude nikto iný ako on,“ spomína po otázke SME.
Sophia Lorenová sa narodila 20. septembra 1934 v Ríme ako Sofia Villani Scicolone. Vyrastala v Pozzuoli neďaleko Neapola. Keď mala štrnásť, zúčastnila sa na súťaži krásy a získala titul Princezná mora. V pätnástich osudovo stretla producenta Carla Pontiho, ako sedemnásťročná režiséra Vittoria De Sicu. Po prvýkrát ju obsadil v roku 1954 do svojho filmu Zlato Neapola a v ďalších rokoch jej ponúkol viacero významných postáv, často spolu s Marcellom Mastroiannim. K jej najslávnejším dielam patria Čierna orchidea, Včera, dnes a zajtra, Pád ríše rímskej, Slnečnice, Verdikt, Pokrvné puto alebo Svetlo pre môjho syna. V roku 1994 sa objavila ešte s Mastroiannim (zosnulým 19. decembra 1996 v Paríži na následky rakoviny pankreasu) v komédii Pret-a-porter režiséra Roberta Altmana, o rok neskôr s Walterom Matthauom a Jackom Lemmonom v ďalšej veselohre Daj si pohov, kamoš 2. Pred dvoma rokmi nakrútila film Slnko a jej najnovším projektom je sci-fi Destinazione Verna, ktoré pripravuje legendárny režisér Michelangelo Antonioni. Jeho asistentom bude Lorenovej syn Edoardo Ponti. Druhý syn Lorenovej a Pontiho sa volá Carlo Jr.
