inej taverne. Ceny nie sú závratné, porcie sú výdatné a personál milý. Pokiaľ stolujú viacerí, nemusí si každý objednať veľké mäsové jedlo či drahú rybu. Aj najrozmanitejšie šaláty, baklažány alebo lahodná grécka cibuľa pečená so slnečnicovými jadierkami sú veľmi výdatné a pomerne lacné pokrmy. A ľahký biely chleb, ktorý nikdy nechýba na stole, tiež zasýti. Namáčaný v olivovom oleji chutí úžasne, takže, hoci sa v Grécku jedia najmä dary mora a zelenina, práve vďaka nemu si nejeden dovolenkár musí po pár dňoch povoliť dierku na opasku. Útokom na líniu sú i orechové sladkosti namáčané v sirupe či ľadová káva so zmrzlinou. Gréci stolujú tak, že naobjednávajú množstvo pochúťok a každý ochutnáva. Nenúka sa a muži nedolievajú dámam. Platí pravidlo, čo je na stole, patrí všetkým, treba si brať, na čo má kto chuť. Večera trvá aj dve-tri hodiny, je sa pomaly, po troške, vychutnáva sa. Aperitívom je uzo voňajúce ako pelendrek. Po kocke ľadu dostane mliečnu farbu. Hoci pre turistov je atrakcia retsina, víno ochutené živicou, domáci uprednostňujú kvalitné domáce hroznové vína. V mnohých podnikoch je zvykom uctiť si maličkosťou hosťa, aby prišiel zas. Prinesú nakrájaný melón, hrianku s cesnakovým maslom, pohárik pálenky, džbán vína, deťom koláčik. Na prsty zašpinené lúpaním kreviet čašník podá priehľadnú misku, kde okrem citrónovej vody plávajú lupene ruží. Nie však na hlavných promenádach turistických centier. K originálnej gréckej kuchyni vás dovedie zaprášená cestička vedúca cez olivový háj, kúsok za mestečkom. Takmer každá sa končí v rozprávkovej záhradnej taverne.

(bd)