si pripravilo bohatý program z repertoáru ich domovskej hudby. Veľmi poeticky znie Tanec kvetinovej koruny Hwagwanmu, ktorý skomponovala kedysi tanečnica, s menom krkolomným a ťažko vysloviteľným ako všetko kórejské, Kim Pak-pong. Dielo približuje obdobie veľkého rozkvetu a hojnosti v dávnych dobách. Dekoratívny tradicionalizmus je v tanci vyjadrený dvorným odevom s početnými pravidlami a obmedzeniami. Hwagwanmu je najzákladnejší, a pritom výpravný tanec, ktorý sa tancuje vo vzpriamenom postoji, so správnou technikou dýchania a kvetinovou korunou na hlave. Krúživými chvejivými pohybmi dlhých bielych rukávov sa má dosiahnuť pohyb plynulej krásy a elegancie. Bubnový tanec Pukčchum je za sprievodu bubnov pohybovým a postupným splynutím z pôvodného hluku a chaosu do vzájomnej súhry. Šamanský tanec Mudangčchum je súčasťou obradu Kut, ktorý sa od nepamäti traduje ako prvok ľudovej viery. Zobrazuje ľudskú bytosť ovládanú silou nepochopiteľného absolútna a dáva pocítiť existenciu nadprirodzenej moci, ktorej sa musí človek len podriadiť. Zaujímavý názov má aj tanec Ženy spriadajúce sny, ktorý hovorí o tom, že pre ženy je naberanie vody život. Pre nás, ktorí získame vodu len nenáročným otočením vodovodného kohútika, je tento tanec len nejasnou predstavou. V Kórei je však džber, ktorým načierajú vodu i džbán, v ktorom ju nosia, pre ženy spojnicou a rámcom celého ich života. Do vnútra naberajú svoje nezhody, smútok, rozhorčenie i hmlisté nádeje upínajúce sa k budúcnosti. Skladba v štýle Sandžo pre dvanásťstrunovú citaru Kajagum. Hrá s rytmickým sprievodom bubna Čanggu alebo Puk. Sandžo bola skomponovaná v roku 1890 pre Kajagum. Od začiatku 20. storočia sa ustálila ako inštrumentálna skladba aj pre iné nástroje, ako sú šesťstrunová citara Kumungo, kórejské husle Hägum, veľká priečna flauta Tägum, sedemstrunový Adžäng či flauta Pchiri. Jeden z nich Kajagum je strunový nástroj, na ktorom sa hrá brnkaním na dvanásť strún, ktoré sú podobné husľovým alebo čelovým strunám vyrobeným z hodvábu. Na nástroji sa hrá v sede, prstami pravej ruky sa brnká a výška tónu sa reguluje tlakom ľavej ruky na struny. Vejárový tanec Pučchečchun pozostáva z techniky skladania a otvárania vejáru, krúživých a iných pohybov. Veľmi realisticky znie aj pre slovenských ľudí tanec Roľníkov deň, ktorý však nehovorí o práci na poli, ale vykresľuje lásku medzi mužom a ženou na kórejskom vidieku. Mladý roľník orie pole a s jedlom za ním prichádza pôvabné mladé dievča. Obaja sa dajú do veselého tanca, ktorý je vyjadrením ich vrúcnej lásky. (maj)