V konflikte (to je snáď termín, ktorý by mohol konvenovať všetkým stranám) prišlo k spravodlivému rozuzleniu. Toto rozuzlenie musí byť naozaj spravodlivé - všetci, útočníci i napadnutí, sú totiž spokojní a považujú sa za víťazov.
Áno, toto je koniec slávneho 20. storočia. Vojna sa vedie chirurgicky presne. Je takmer taká čistá ako diplomacia. Vojna sa vedie za pomoci počítačov a satelitné vysielače ju prenášajú do celého sveta v priamom prenose. V takejto vojne zomiera len nevyhnutné minimum ľudí. Vo vojne v Kosove (bola to vojna, však?) zomrelo minimum vojakov. Najviac trpeli civilní obyvatelia.
A to je zrejme tá spoločenská postmoderna, ktorej sme sa na prahu milénia úspešne dožili. Zmätok hodnôt, zmätok pojmov. Svet bránil kosovských Albáncov, ale nijaká sila nezabránila tomu, aby boli stovky tisícok jednotlivých ľudí bývajúcich v Kosove, pôvodom Albáncov a dnes už aj Srbov, vyháňaných z domovov, bezdôvodne alebo z najrôznejších dôvodov mučených, zabíjaných, okrádaných. Svet za pomoci najmodernejších prostriedkov, nasadenia najlepších mozgov a prísľubu vynaloženia obrovských peňazí "zachránil" kosovským Albáncom ich vlasť, ale nezachránil im strechu nad hlavou, dokonca ani holé životy.
Mohli sme urobiť viac? Nepochybne áno. Varovné signály upozorňujúce na to, čo sa v Kosove chystá, tu jasne boli. Bol tu celkom čerstvý príklad Bosny. Bola tu skúsenosť druhej svetovej vojny, ktorá priniesla obrovské prenasledovanie a vraždenie civilných obyvateľov Európy práve pre ich rasový alebo etnický pôvod. Kosovská bodka za 20. storočím je len smutným dôkazom toho, že pokrok síce napreduje, ale "staré dobré" zlo je, podobne ako ľudská blbosť, nezničiteľné. NATO zasiahlo v mene odvrátenia humanitárnej katastrofy a všetci si dnes pochvaľujú, že ľudské práva sú stále rešpektovanejším pojmom. Keď sa však pozriete na Kosovo - nemáte dojem vaničky vyliatej aj s dieťaťom?
To dieťa to v tomto storočí vždy nakoniec nejako prežilo. Čo iné mu aj zostávalo. BAŠA JAVŮRKOVÁ
